V španielskej futbalovej La Lige nedávno zahviezdil stredopoliar Valencie Carlos Soler, ktorý v súboji proti kráľovskému Realu Madrid zaznamenal hetrik, pričom všetky tri góly zaznamenal z pokutových kopov. Aj po slovenských trávnikoch behá jeden hráč s rovnakým priezviskom. Oblieka si dres prvoligových Michaloviec a do povedomia fanúšikov sa dostal hneď pri svojom debute vo Fortuna lige, keď v premiére skóroval. A to napriek tomu, že hráva na poste stopéra. Ianovi Pinovi Solerovi, ktorý prišiel na Zemplín pred štrnástimi mesiacmi z Málagy, tiež pochopiteľne neušiel husársky kúsok jeho krajana. Veď ich spája meno. Či aj niečo viac? „Nie sme v žiadnom príbuzenskom vzťahu. Sme iba menovci,“ uviedol na pravú mieru michalovský Soler.

Vydal sa po bratových stopách

Kým Carlos je rodákom z Valencie, Ian pochádza z dvaapoltisícovej dedinky Prats de Llucanés, ktorá leží v provincii Barcelony. A práve v tamojšom klube FC Pradenc odštartovala jeho kariéra. „K futbalu som sa dostal vďaka o desať rokov staršiemu nevlastnému bratovi Didacovi. On bol tiež futbalista. Bral som si z neho príklad a bol mojou motiváciou, aby som sa aj ja dal na tento šport,“ priblížil svoje začiatky 24-ročný Katalánec. Keď sme pred rozhovorom s Ienom pátrali po jeho futbalovej minulosti, natrafili sme na článok, v ktorom sa písalo, že sprvoti bol brankárom. „Je to pravda. Aj môj brat bol strážcom svätyne. U mňa to však bolo tak, že tréner ma stále jeden polčas dával medzi tri žrde a druhý do útoku. Mal som totiž dobrú kopaciu techniku,“ pousmial sa. V rodnej obci hral od siedmich do jedenástich rokov, jeho ďalšími pôsobiskami v žiackom veku boli postupne AEC Manlleu, UE Vic a CF Damm, čo bola vlastne akadémia Espanyolu Barcelona. Tam ako 15-ročný aj podpísal svoj prvý profesionálny kontrakt. „Nikdy nezabudnem na jeden turnaj, ktorý sme vyhrali s Manlleu. Hrala na ňom aj Barcelona a my sme ju porazili. Sú to nádherné spomienky.“

Unáhlený odchod z ostrovov

Keď mal sedemnásť, presunul sa priamo do Espanyolu, kde v tom čase pôsobil kormidelník Mauricio Pochettino (donedávna viedol Tottenham) a hráči ako Eric Bailly (v súčasnosti obliekajúci dres Manchestru United), Rubén Duarte (Alavés) či brankár Pau López (AS Rím). „Hneď na prvom tréningu ma však postihla veľká smola, pretože som si zranil koleno a sedem mesiacov som bol bez futbalu. Najťažšie to pre mňa bolo po psychickej stránke, pripadalo mi to, ako keby som pauzoval dva roky...“ Po návrate na trávniky odišiel na hosťovanie do UD Almería, kde sa rozohral až natoľko, že si ho vyhliadol anglický Fulham. „V Madride sme sa zúčastnili medzinárodného turnaja, na ktorom hrali aj Fulham či Sunderland. Bolo tam množstvo skautov. Môj agent mal známosti vo Fulhame, tak sa mu podarilo zrealizovať transfer do Anglicka,“ pokračoval Soler. Na ostrovoch si rýchlo zvykol na iný štýl futbalu ako hral v Španielsku a nastupoval pravidelne za tím do 23 rokov. Cnelo sa mu však za rodinou či kamarátmi. „Ja som veľmi spoločenský typ. Keď som po sezóne prišiel domov, rozhodol som sa, že do Fulhamu, kde som mal ešte zmluvu na jeden rok, sa už nevrátim a nájdem si niečo v Španielsku.“ Keby mohol vrátiť čas, Anglicko by už neopustil. Fulham si ho vtedy veľmi chcel udržať, no uňho zvíťazilo volanie domoviny.

Marekovu kariéru sleduje aj naďalej

Mimochodom, počas pôsobenia vo Fulhame Soler natrafil aj na slovenského brankára Mareka Rodáka, ktorý na Britských ostrovoch chytá až doteraz. „Poznáme sa osobne, keďže sme spolu navštevovali hodiny angličtiny. Bolo pre mňa príjemným prekvapením, keď som po príchode do Michaloviec zistil, že jeho otec je trénerom brankárov v MFK Zemplín. Zaujímavá náhoda,“ povedal Soler, ktorý má aj teraz celkom dobrý prehľad o tom, ako sa Rodákovi juniorovi darí. „Viem, že minulú sezónu na klubovej úrovni mal neuveriteľnú, veď Fulhamu vychytal postup do Premier League. Menej už registrujem jeho pôsobenie v slovenskej reprezentácii, ale teším sa z toho, ako napreduje.“ Upršané Anglicko tak vysoký blondiak vymenil za slnečné Španielsko, no už sa nevrátil do Katalánska, ale presunul viac na juh Pyrenejského polostrova. V dvadsiatich sa upísal FC Jumilla hrajúcemu v Segunde División B, v ktorom prvýkrát okúsil mužský futbal. „Klub vtedy prevzal nejaký japonský chlapík, ktorý do mužstva dotiahol najlepších hráčov z tejto súťaže. Darilo sa nám, boli sme v tabuľke hore, ale nenastupoval som pravidelne.“ Preto už v zime zvolil odchod ešte južnejšie do Málagy, kde najprv hrával za rezervný tím pod hlavičkou Atlético Malagueňo vo štvrtej najvyššej súťaži. „S Malagueňou sme mali na dosah postup, ale vo finále play-off sme prehrali gólom z 94. minúty. Veľa hráčov potom z tohto mužstva odišlo do klubov vo vyšších súťažiach.“

K štartu v La Lige bol blízko

Ian v klube zostal, pretože tréner „áčka“ Málagy Míchel González ho v lete povolal do prvého tímu. „Bolo to pekné obdobie, pripravoval som sa s mužstvom účinkujúcom v La Lige. Vo viacerých zápasoch som bol na lavičke, nastúpil som aj v pohári Copa del Rey. No tímu sa nedarilo, preto bol v zime odvolaný tréner Míchel, namiesto ktorého prišiel José González. Ten dotiahol skúsenejších hráčov a ja som opäť putoval do rezervy.“ Ani nový lodivod Málagu medzi elitou nezachránil a Soler chcel zmeniť dres. Interes prejavili kluby z druhej najvyššej súťaže, ale klub za 22-ročného stopéra pýtalo veľa peňazí, tak zostal hrať za Atlético. „Aj v zime bola v hre možnosť odchodu, ale znovu to nevyšlo. Nedarilo sa nám a vypadli sme do nižšej súťaže. Po nevydarenej sezóne som si začal opäť hľadať nový klub, až som sa dostal do Michaloviec, hoci som mal ponuky aj zo Španielska.“ Do srdca Európy ho pritiahol športový riaditeľ MFK Zemplín Marek Zahorčák, ktorý mal v Španielsku výborné kontakty. Iana presvedčila hlavne vidina vysokej minutáže, aj to, že zo Slovenska sa môže posunúť do kvalitnejšej ligy. „V Michalovciach si pripadám ako doma. Pripomínajú mi moju rodnú dedinu, lebo tiež sú obklopené krásnymi lesmi,“ hovoril Soler, ktorému v meste pri Zemplínskej šírave robí spoločnosť aj šarmantná priateľka Marta.

Slovenské nadávky už ovláda

Stihol už objaviť aj viaceré zákutia Slovenska, navštívil dve najväčšie mestá Bratislavu a Košice, najviac mu však učarovali – ako inak – naše veľhory. „S priateľkou veľmi radi chodíme do prírody a vyhľadávame zaujímavé miesta. Vysoké Tatry sú prekrásne. Jediné, čo mi tu chýba sú iba slnko a pláž. V Málage som ju mal minútu od domu,“ zasmial sa michalovský futbalista, ktorý nepohrdne ani chutným jedlom. Vyskúšal už aj viaceré typické slovenské pochutiny. „Stále skúšam nové dobroty. Ochutnal som aj bryndzové halušky alebo takú polievku v chlebe. Veľmi mi chutila, ale neviem, ako sa volá,“ rukami sa snaží opísať, čo to vlastne jedol. Zistili sme, že išlo o cesnakový krém podávaný v bochníku... Za rok sa stihol naučiť aj niekoľko slovenských slovíčok. „Dobrý deň, dobré ráno, ďakujem, prosím,“ vysypal zo seba. A so smiechom dodal, že ovláda už aj viaceré nadávky. Opora zadných radov žlto-modrých vie o tom, že v predošlých sezónach hralo za MFK Zemplín plno jeho krajanov. „Poznám Vernona De Marca, Marcosa Pereza alebo Samuela Bayóna.“ Soler doposiaľ nastúpil za Michalovce v 28 ligových dueloch, v ktorých dal už dva góly – Nitre a Dunajskej Strede. Priznáva, že je ofenzívnym typom obrancu. „V mladosti som bol nielen brankár a útočník, alebo aj stredný záložník alebo som nastupoval na pozícii desať. Preto aj teraz, keď hrám stopéra a vidím pred sebou priestor, vyberiem sa s loptou na ofenzívny výlet.“ Výborný hlavičkár, ktorý si túži zahrať Ligu majstrov alebo Európsku ligu, ako dieťa obdivoval bývalú dlhoročnú oporu „bieleho baletu“ Gutiho. „Obľúbil som si ho pre to, že mal rovnako dlhé blonďavé vlasy ako ja. Páčila sa mi jeho hra. Bol to výborný stredopoliar, v mojich detských časoch jeden z najlepších. Mal som tú česť stretnúť sa s ním aj naživo.“

Vizitka Iana Pina Solera

Narodený: 23. januára 1996 v Prats de Llucanés

Výška/váha: 188 cm/80 kg

Post: stredný obranca

Materský klub: FC Pradenc

Ďalšie pôsobiská: AEC Manlleu, UE Vic, CF Damm, RCD Espanyol Barcelona, UD Almería, Fulham FC, FC Jumilla, Málaga CF, Atlético Malagueňo, MFK Zemplín Michalovce