Jurij Žirkov, Arťom Dzjuba, Axel Witsel, Hulk či Róbert Mak. To je len zlomok hviezdnych hráčov, s ktorými sedel v jednej šatni michalovský stredopoliar Sergej Ivanov. Čiperný tvorca hry je totiž až dodnes kmeňovým hráčom slávneho ruského klubu Zenit Petrohrad, kde sa to skvelými futbalistami len tak hemží. Od vlaňajšieho augusta je Ivanov, ktorý začiatkom tohto roka dovŕšil 24 rokov, na hosťovaní pri Laborci. Doteraz odohral za MFK Zemplín 15 súťažných duelov (13 ligových a 2 pohárové), v ktorých sa zatiaľ ani raz strelecky nepresadil a na svojom konte má jednu gólovú prihrávku. So Sergejom sme sa v plodnej debate rozprávali nielen o futbalových veciach.
Na druhý deň bol zapísaný
Rodák z Petrohradu sa k futbalu dostal vďaka svojmu o päť rokov staršiemu bratovi Nikolajovi, ktorého ako malý chlapec videl naháňať loptu na jednom turnaji a odvtedy mu tento šport učaroval. „Vzali ma tam rodičia a okamžite ma to chytilo. Hneď na druhý deň ma boli zapísať do športovej triedy. Mal som asi päť alebo šesť rokov,“ začal rozhovor Ivanov, ktorého prvým klubom bol SShOR Zenit Petrohrad, čo je podľa Sergeja konkurenčný klub slávnejšieho Zenitu. Ako vraví, odmalička je verný futbalu a nikdy neskúšal žiadny iný šport. Na trávniku mu najčastejšie patrí post stredného záložníka, poprípade nastupuje z kraja. „Vždy som hral ofenzívneho stredopoliara a ostalo mi to až dodnes. Keď ma tréner postaví na krídlo, tiež mi to nerobí žiadny problém.“ Vďaka svojmu talentu na prahu dospelosti zamieril do jedného z najlepších ruských klubov Zenitu Petrohrad, s ktorým ako 18-ročný podpísal aj svoj prvý profesionálny kontrakt v kariére. „Podmienky v ňom sú na skvelej úrovni. Možno Spartak Moskva alebo Krasnodar sú na porovnateľnej úrovni. Pre rast hráča je správnym krokom ísť do Zenitu, o každého je tam výborne postarané,“ pokračuje michalovský futbalista, ktorého celé meno znie Sergej Alexejevič Ivanov.
Na Košice spomína veľmi rád
Od začiatku pôsobenia v Zenite hrával za rezervné mužstvo a v jeseni 2019 sa dočkal aj debutu za A-tím, keď dostal príležitosť v stretnutí Ruského pohára na pôde Krasnojarsku. Zaujímavé je, že v tej sezóne Zenit aj pohárovú súťaž ovládol a tak aj Sergej figuruje v menoslove víťazného celku. „Dá sa povedať, že toto je môj doteraz najväčší úspech v kariére,“ podotkol a pridal: „S prvým tímom Zenitu mám však viac skúseností, odohral som zaň aj niekoľko prípravných zápasov.“ Za úspech považuje aj triumf v druhej najvyššej slovenskej súťaži s FC VSS Košice, ktorý v ročníku 2016/17 vyhral druhú ligu. Vtedy bol v metropole východu podobne ako teraz na ročnom hosťovaní zo Zenitu. „Na Košice mám len tie najlepšie spomienky. Tvorili sme veľmi dobrý kolektív, s viacerými chlapcami som dodnes v kontakte. Podarilo sa nám vyhrať ligu, ale následne sa klub rozpadol.“ V Košiciach rovnako ako teraz v Michalovciach ho viedol kormidelník Jozef Majoroš, s ktorým má dobrý vzťah. „Je to kvalitný tréner, nemám s ním žiadny problém. Poznáme sa veľmi dobre a rovnako dobre sa mi pod jeho vedením aj pracuje,“ skonštatoval Ivanov, ktorý teda môže porovnávať úroveň slovenskej prvej a druhej ligy. „Elitná súťaž je oproti druhej lige rýchlejšia, zápasy sa hrajú vo vyššom tempe a je aj o poznanie tvrdšia. Osobné súboje sú oveľa náročnejšie.“ Kým Fortuna ligu už okúsil, ruskú najvyššiu súťaž ešte nie. Veľmi blízko k debutu v nej bol vlani na jar, kedy ho Petrohrad uvoľnil na polročné hosťovanie do klubu Krídla Sovietov Samara. V troch ligových dueloch bol na lavičke pripravený ako striedajúci hráč, no na ihrisko sa nedostal. „Vzápätí však pre pandémiu koronavírusu prišiel predčasný koniec sezóny a viac som už za Samaru odohrať nestihol.“
O Petrželovi vôbec netušil
Keď už sme hneď v úvode článku spomenuli známe futbalové mená, s ktorými sa v Zenite stretol, čo to pre neho znamenalo? „Trénoval som s týmito hráčmi. Sú to skvelí futbalisti, s ktorými je radosť hrať. Z futbalu ovládajú všetko a na ihrisku sú pred všetkými o tri kroky vpredu. Bola to úžasná skúsenosť zahrať si s nimi,“ rozplýval sa Ivanov, ktorý má ešte okrem brata Nikolaja ešte jedného súrodenca, a to 8-ročnú sestru Anastasiu. Mimochodom, v Zenite v rokoch 2003 až 2006 trénoval aj lodivod Vlastimil Petržela, ktorý s petrohradským klubom postúpil až do štvrťfinále Pohára UEFA, predchodcu dnešnej Európskej ligy. Na tohto Čecha si spomína, ale keď sme Sergejovi spomenuli, že pred desiatimi rokmi pôsobil i v MFK Zemplín, zostal poriadne prekvapený. „Naozaj bol aj tu v Michalovciach? Tak to je pre mňa novinka, vôbec som o tom netušil,“ vyvaľoval oči Ivanov, ktorému sa hosťovanie v srdci Zemplína pomaly blíži ku koncu. Nuž sme sa ho opýtali, ako vidí šance predĺžiť si pobyt pri Laborci aj dlhšie. „V tejto chvíli neviem vôbec povedať, čo bude ďalej. Sústredím sa hlavne na to, aby sme zvládli záchranárske boje a potom sa uvidí, akým smerom sa bude uberať moja kariéra,“ odpovedal 172 cm vysoký futbalista s výbornou ľavačkou, ktorého sme na ihrisku videli naposledy ešte vo februári proti Seredi. Následne kvôli problémom so zadným stehenným svalom vynechal štyri zápasy, ale vo víťaznom súboji so Senicou už bol na lavičke náhradníkov.
Reprezentácia mu šťastie nepriniesla
Ako nám ďalej prezradil, v Michalovciach sa cíti dobre. „V porovnaní s Petrohradom sú oveľa menšie mesto, čo má však aj svoje plusy, pretože všade sa môžem dostať pešo. Keď mám voľný čas, tak chodím na návštevu k Rostovi (Dehtiarovi) alebo on ku mne a hráme playstation, či zájdem do obchodu.“ Keď v januári odštartovali Zemplínčania zimnú prípravu, Sergej sa k mužstvu pripojil o pár dní neskôr a to vinou školských povinností. „Študujem na inštitúte technológie a dizajnu. Aktuálne som v druhom kurze, čo je niečo ako druhý ročník. Dokopy musím absolvovať štyri kurzy. Mám vybavené externé štúdium, chodím iba na skúšky. Je dobré mať v živote aj vysokú školu, pre prípad keď sa niečo stane. Ale momentálne sa naplno venujem futbalu a pri ňom chcem aj ostať,“ objasnil veľký fanúšik FC Barcelona, ktorý aj obdivuje viacerých súčasných či bývalých hráčov tohto katalánskeho veľkoklubu ako sú Ronaldinho, Iniesta, Xavi či Messi. Sergej v mládežníckom veku okúsil aj ruskú reprezentáciu. Za „zbornú“ hral vo výberoch U16 a U17, avšak na pôsobenie v národnom tíme nemá práve najšťastnejšie spomienky. „Nebolo to pre mňa veľmi úspešné obdobie, pretože vždy som počas zrazov mal nejaké zdravotné problémy. Dvakrát som v reprezentácii a zakaždým som sa zranil,“ uzavrel debatu Ivanov.
