Do realizačného tímu MFK Zemplín nedávno pribudla nová tvár.

Futbal už nejaký ten rok nie je výlučne iba doménou mužov. Ženské reprezentácie sú už bežným javom, čoraz viac družstiev pribúda aj na klubovej úrovni. A ničím výnimočným v súčasnosti nie sú už ani zástupkyne nežnejšieho pohlavia v najvyššej súťaži mužov. Nájdeme ich v realizačných tímoch Spartaka Trnava i ViOnu Zlaté Moravce. Ženské osadenstvo vo Fortuna lige nedávno rozšírila ďalšia dievčina – novou fyzioterapeutkou v MFK Zemplín sa stala Veronika Marčišinová, ktorá je historicky prvou ženou v kádri A-mužstva Michaloviec. Usmievavej rodáčke zo Stropkova sme pri príležitosti príchodu do klubu položili niekoľko otázok, ktorými sa nám bližšie predstavila.

Ako sa zrodil váš príchod do MFK Zemplín?

„Oslovil ma masér A-mužstva Matej Čech, ktorý zháňal nového človeka do realizačného tímu. Typ na mňa dostal od našej spoločnej známej. Prišla som na pohovor, na ktorom mi predstavil celý klub a oboznámil ma s tým, ako to v ňom funguje a čo by malo byť mojou náplňou práce. Mne sa to hneď zapáčilo. Kvôli tomu som aj študovala, aby som sa dopracovala do nejakého športového klubu. Nad ponukou som vôbec neváhala a teším sa, že môžem byť súčasťou MFK Zemplín.“

Máte už nejaké skúsenosti s prácou v športovom klube?

„Áno, pred troma rokmi som bola na stáži vo futbalovej akadémii Slavie Praha. Strávila som tam dva mesiace. Neskôr som pol roka pracovala pri mládeži v FC Košice a takisto som bola aj na jednom kvalifikačnom turnaji ženského reprezentačného tímu Slovenska do 17 rokov v Poľsku. Takže také sú moje skúsenosti ako fyzioterapeutka pri športových kolektívoch.“

Teraz vás premiérovo čaká práca v mužskom prvoligovom tíme, ktorý funguje na profesionálnej úrovni. Čo to pre vás znamená?

„Je to pre mňa veľká výzva. Prišla som do pomerne veľkého kolektívu, v ktorom je okolo 25 chlapcov, takže získať si nejakú autoritu nebude jednoduché. Musím však povedať, že zatiaľ sa mi to darí. Je to úplne iná mentalita ako u detí. S každým zatiaľ vychádzam bez problémov a verím, že to tak aj zostane.“

Venovali ste sa niekedy aj vy nejakému športu?

„Súťažne som hrávala volejbal. Začínala som v rodnom Stropkove, počas stredoškolského štúdia som pôsobila v Košiciach a za ženy som hrávala v Prešove, kde som chodila na vysokú školu. S aktívnou kariérou som skončila pred troma rokmi, ale volejbal si stále zahrám aspoň rekreačne. K športu mám blízko, lebo pochádzam zo športovej rodiny – ženy hrávali volejbal a muži futbal.“

Ako zareagoval váš priateľ na to, že budete pracovať pri futbalovom tíme?

„Spočiatku nebol nadšený a stále nie je… Vedel však, že vždy som túžila po takejto práci, len nečakal, že sa dostanem k futbalistom. Čaká ma veľa cestovania, počas víkendov budem väčšinou preč. On však tiež trénuje futbalistov, takže sa doma celkom dosť míňame. Navzájom sa podporujeme, a keď je čas, tak ja chodím na jeho zápasy a on na moje.“

Aké je to byť jedinou ženou v kolektíve?

„Celkom zaujímavé. Musím si zvykať na toľkých chlapcov. Každý z nich je iný, v mužstve je viacero národností. Ale zvykám si ja na nich a aj oni na mňa. Predsa, iné je komunikovať s opačným pohlavím. Myslím si, že ku mne si ani nebudú toľko dovoľovať ako k masérovi Matejovi (smiech).“

Vyzerá to tak, že michalovských hráčov ste pokropili živou vodou, lebo od vášho príchodu do mužstva iba vyhrávajú – tri triumfy dosiahli v lige a jeden v príprave.

„Asi to tak naozaj bude (smiech). Aj samotní chlapci vravia, že je to mojim príchodom. Zatiaľ sa teším iba z víťazstiev a pevne verím, že to tak bude pokračovať aj naďalej. Všetko klape ako má a ešte sme nemali medzi sebou žiadnu hádku. Dúfam, že k nej ani nedôjde.“

Ovládate futbalové pravidlá?

„Tým, že mám priateľa futbalistu, tak už ich celkom aj poznám. Keď si robil trénerskú licenciu, skúšala som ho a vtedy sa na mňa pravidlá nalepili.“

V Michalovciach si budete môcť precvičovať aj španielčinu, keďže v tíme je hneď päť hráčov, ktorí pochádzajú zo Španielska.

„Presne tak. Možno aj týmto som zaujala funkcionárov klubu, aby mi dali šancu. Španieli môžu so mnou komunikovať v ich rodnom jazyku, napríklad taký Brian Peňa, posledná posila mužstva, veľmi neovláda angličtinu. Určite sa Španieli najviac potešili môjmu príchodu. Isto nečakali, že v takom malom meste sa nájde niekto, kto bude rozprávať ich rečou.“

Registrujete, že aj v realizačných tímoch Trnavy a Zlatých Moraviec sú ženy?

„Nevedela som o tom, ale nedávno som v televízii pozerala zápas Dunajskej Stredy s Trnavou a všimla som si, že na lavičke Spartaka sa raduje žena. Každopádne sa teším, že nie som sama vo Fortuna lige. Pevne verím, že sa s týmito dievčatami zoznámim aj osobne a prehodíme zopár slov o tom, ako nám to ide s mužmi. Som rada, že sa ženy dostávajú aj do mužských kolektívov a dúfam, že to nakopne aj ďalšie a bude nás ešte viac.“

Aké sú vaše záľuby?

„V prvom rade je to šport, predovšetkým volejbal. Tiež rada čítam knihy. Voľný čas však radšej trávim vonku, ako zavretá doma. Obľubujem výlety do prírody a prechádzky. A nemám rada typickú ženskú záľubu – nakupovanie. Je pre mňa nudné chodiť po obchodoch.“

Kto je Veronika Marčišinová

Narodila sa 1. apríla 1996 v Stropkove, avšak v súčasnosti žije v Humennom, kde sa presťahovala kvôli predošlej práci. Stredoškolské časy strávila v Košiciach na španielskom bilingválnom gymnáziu a následne odišla študovať na Prešovskú univerzitu v metropole Šariša, kde získala magisterský titul. V minulosti súťažne hrávala volejbal za Stropkov, Košice a Prešov. Je fanúšičkou Realu Madrid, spomedzi hráčov obľubovala brazílskeho stredopoliara Kaku. Jej priateľom je futbalista Marián Dolutovský, známy z pôsobenia v Stropkove, Lokomotíve Košice či Moldave nad Bodvou. Aktuálne hráva za piatoligový Borov a popritom aj trénuje prípravku U10 v FK Humenné. V lete 2010 bol dokonca na skusoch aj v MFK Zemplín, keď bol kormidelníkom tímu Čech Vlastimil Petržela.

Foto: Róbert Andrejov