Ondrej Duda: Cieľ sme splnili, latku nepodliezli

2014-06-10 12:00:00

Dnes už bývalý lodivod MFK Zemplín je rád, že v jari sa podarilo do základnej zostavy zapracovať hráčov, ktorí v jeseni hrávali málo, aj talentovaných dorastencov.

Presne desať dní ubehlo od záverečného súboja michalovského MFK Zemplín v druholigovej majstrovskej sezóne 2013/14, ktorá bola pre žlto–modrých desiatou v druhej najvyššej súťaži. A dopadla aj najlepšie, pretože ešte nikdy Zemplínčania neskončili v tabuľke tak vysoko (2. miesto), nikdy nenazbierali toľko bodov (61) a prvýkrát mali vo svojom rade najlepšieho strelca súťaže (26–gólového Michala Hamuľaka). Sezónu na michalovskej lavičke začal Jozef Bubenko, ktorého v zime vystriedal Ondrej Duda, a práve s ním sme sa predovšetkým o jarnej časti v podaní MFK Zemplín pozhovárali krátko pred odchodom do arabského sveta.

Prečo ste sa rozhodli nepokračovať v Michalovciach?

„Od začiatku som predstavenstvu klubu deklaroval, že mojou prioritou je zahraničie. Keď som sa vrátil domov, tak ma majitelia oslovili, či by som to nepotiahol do konca sezóny. Nakoniec som na ich ponuku kývol, aj preto, že máme veľmi korektné vzťahy, a ja som veľmi rád, že mi dali dôveru. Zmluva mi skončila 31. mája, ja som ju už nepredĺžil.“

Kam povedú vaše kroky teraz, vraciate sa späť do arabského sveta?

„Áno, idem tam opäť. S malými prestávkami som tam pôsobil už štyri roky. Tá partia, s ktorou som bol u Arabov predtým, tam bola už teraz, ale ja som mal zmluvu s Michalovcami, takže odísť som skôr nemohol. Vyberám si z viacerých ponúk, pravdepodobne sa vrátim do Saudskej Arábie, ale v hre sú ešte aj Katar a Omán.“

Ako hodnotíte svoju polročnú anabázu v MFK Zemplín?

„Od začiatku som deklaroval, že nechcem podliezť latku, čo sa týka umiestnenia. Keď som mužstvo po jeseni preberal, tak bolo na treťom mieste s už dosť veľkou stratou na vedúcu Podbrezovú. Filozofia klubu bola taká, a ja som sa s ňou stotožnil, že nebudú v zime veľké príchody, ale skôr pôjde o reštart niektorých hráčov, ktorí hrávali málo alebo iba za B-mužstvo, spomeniem Stana Danka, Giorga Gamkrelidzeho, Lukáša Janiča. Títo hráči nehrávali, v jari už áno, a myslím si, že podarilo sa nám ich opäť naštartovať, veď o Danka a Janiča sa už začali zaujímať iné kluby, aj o iných hráčov. Dosiahli sme historicky najlepšie umiestnenie, hrali sme ofenzívny futbal, v drvivej väčšine zápasov sme boli lepším mužstvom ako súper. Cieľ sme splnili, hoci sme mali tajný sen ešte potrápiť Podbrezovú v ceste za postupom, ale keď vyhrala v Prešove, tak už bolo jasné, že si to prvé miesto ustráži.“

Bolo v silách mužstva trošku viac popreháňať víťaza súťaže Podbrezovú?

„Určite bolo, ale v jari sa už hralo málo zápasov, iba trinásť, a ten bodový rozdiel bol už veľký. V jari sme získali dosť bodov, ale v jeseni mužstvo doplatilo nato, že málo bodovalo vonku. Najviac ma mrzí, že sme doma stratili tri body s Liptovským Mikulášom, ak by sme ich získali, tak by bola spokojnosť ešte väčšia.“

Z čoho ste mali po sezóne najlepší pocit?

„Z toho, že sa vytvorila veľmi dobrá partia chlapcov, bola tam úcta jedného k druhému. To mi pri mojom príchode k tímu chýbalo, hráči nemali úctu voči sebe, nieto k vedeniu klubu. Museli sme ich dokopy aj po psychickej stránke. Ďalšie veľké pozitívum bolo to, že sme z dorastu vytiahli dvoch talentovaných hráčov Milana Šimčáka a Jakuba Griča, ktorí začali hrávať v základnej zostave. Je vidieť, že s mládežou sa v klube pracuje dobre, okrem spomínanej dvojice sa s nami pripravovali aj Adrián Leško a Martin Koscelník, takže je na čom stavať. Najväčšiu radosť som mal z vytvorenia dobrej partie a konečného umiestnenia.“

S ktorými hráčmi ste boli spokojní najviac?

„Jednoznačne s Michalom Gallom, ktorý podával najstabilnejšie výkony. Je to typ hráča, ktorého by chcel mať v mužstve každý tréner, vedel som sa na neho stále spoľahnúť. Prínosom bol do zranenia aj Joan Caballero. Dobré výkony podávali aj brankári, najprv Martin Raška a potom Matúš Kira, ktorý dostal príležitosť v závere súťaže. Šance sa chopil veľmi dobre a je v ňom veľká perspektíva, pretože okrem toho, že je to dobrý brankár, tak má to aj v hlave usporiadané. Matúš má to šťastie, že má takého kolegu a trénera, akým je Raška.“

A od ktorých hráčov ste čakali viac?

„Samozrejme, u niektorých tam boli výkyvy, oveľa viac som čakal od Samuela Bayóna, ktorý vo viacerých zápasoch nezahral tak, ako sme chceli. Ale žeby niekto vyložene sklamal, tak to nie. Niektorí striedali lepšie výkony so slabšími.“

Divácke návštevy v porovnaní s jesennou časťou v jari poklesli. Čomu to pripisujete?

„V prvom rade tomu, že po jeseni bola veľmi veľká strata na prvé miesto a už sa prakticky nehralo o postup. Zo začiatku nevychádzalo ani počasie, bolo veľmi chladno. Michalovský fanúšik je však veľmi náročný. Už sa stalo zvykom, že v odvetnej časti tie návštevy v Michalovciach boli nižšie ako v jeseni. To som si zistil, nebolo tomu tak len v tejto sezóne, ale aj v tých predchádzajúcich. Myslel som si, že keď zabudujeme našich mladých chlapcov, ktorí pochádzajú z okolia, tak ľudí na tribúny prilákame. Ale toto som už ja nevedel ovplyvniť.“

Okrem najlepšieho umiestenia mužstvo nazbieralo aj najväčší počet bodov odkedy hráva druhú ligu. Teší vás aj to?

„Keď mám pravdu povedať, tak nevedel som, že ešte ani raz tím nezískal toľko bodov. V prvom rade som rád, že sa nám podarilo splniť cieľ, ktorým bolo nepodliezť nastavenú latku. Poteší však aj bodová štatistika. Ďalším plusom bolo to, že sme mali aj najlepšieho strelca súťaže Michala Hamuľaka.“

Neodchádza sa vám z MFK Zemplín ťažko?

„Prežil som tu pekný polrok a na všetko budem spomínať len v dobrom. Som im veľmi vďačný, že mi dali šancu pôsobiť v profesionálnom futbale. Chcem sa poďakovať majiteľom klubu pánom Jánovi Sabolovi a Igorovi Šoltinskému, športovému riaditeľovi Marekovi Zahorčákovi a všetkým trénerským kolegom. Veľmi dobrá bola spolupráca s trénermi rezervy a dorastu, Tomášom Kozárom, Adriánom Devečkom a Albertom Rusnákom. Moja vďaka patrí aj divákom, ktorý je, ako som už povedal, veľmi náročný, ale zaslúžil by si najvyššiu súťaž, a ja si myslím, že raz sa jej dočkajú. Možno aj so mnou, keď sa vrátim zo zahraničia, pretože do Michaloviec sa budem vždy vracať rád.“

Zdroj: denník Korzár