Bývalý lodivod MFK Zemplín oslávil krásne jubileum.
Stanislav Griga, bývalý výborný útočník a neskôr úspešný tréner, oslávil 60. narodeniny. „Absolútne to nevnímam ako nejaký medzník. Snažím sa užívať si pozitívne každý deň,“ hovorí dnešný jubilant. Momentálne futbal sleduje len ako divák. „Ľudia sa pýtajú, či mi chýba. Futbal mi dal nesmierne veľa. Robil som ho štyridsať rokov a venoval som sa mu naplno. Prišla však nová etapa, ktorú žijem,“ poznamenal okrem iného v rozhovore pre denník Šport Stanislav Griga.
V časoch vašej aktívnej hráčskej kariéry sme vás vnímali ako výborného útočníka. Začínali ste však ako stredopoliar. Kedy došlo k vášmu prerodu?
„Prišlo k tomu z pragmatických dôvodov. Z tímu odišiel výborný útočník Ľudo Sklenský, ktorý hral neskôr za Žilinu aj ligu. Odišiel niekam študovať a ja som sa presunul niekedy v šestnástich rokoch zo zálohy do útoku. Dovtedy som hral len v strede poľa. Pri prechode mi inak výrazne pomohol basketbal. Nebol som strelec, ale vďaka návykom z basketbalu – timingu či odrazovej sile - som začal strieľať góly hlavou.“
V Žiline ste vo veku 19 rokov nastrieľali 25 gólov, boli ste najlepší strelec vtedajšej I. SNFL. Chcel vás Slovan, no išli ste do Sparty. V Žiline a na Slovensku ste boli div nie zradca…
„Vnímam to ako najlepšie rozhodnutie, ktoré som mohol spraviť. Som rád, že som išiel tam, kam ma ťahal akýsi šiesty zmysel. Pokiaľ ide o nejaké nepríjemné situácie, možno ešte hneď vo svojej prvej sezóne v Sparte som zažíval pokriky z tribún, ale potom už ani nie. Spätne sa mi to vôbec nezdá nejako hrozné. Skôr mi ľudia dávali najavo, že mi fandia a sú radi, že sa Slovák presadil vo vtedy špičkovej Sparte. Často som počúval, že si vážia, že aj naďalej rozprávam po slovensky.“
So Spartou ste dosiahli mnoho úspechov. Ktorý si vážite najviac?
„Získali sme viacero majstrovských titulov i víťazstiev v Československom pohári. Vtedy však pre nás bola dôležitá pohárová Európa. Sparta bola už vtedy európsky klub a víťazstvá nad klubmi ako Real, Barcelona či Juventus boli to, čo nás napĺňalo najviac.“
Bol útočný pár Griga – Skuhravý v 80. rokoch najlepší v Československu?
„S Tomášom sme si rozumeli, hoci sme boli ako ľudia iní a typologicky zase podobní. Hovorilo sa, že dvaja takí útočníci sa v jednom mužstve nemôžu uživiť, ale na ihrisku sa to ukázalo ako opak.“
Keď by ste sa teraz sami seba mali spätne zhodnotiť, aký ste boli útočník, našli by ste na sebe niečo, čo by ste vylepšili?
„Moja pohyblivosť asi nebola taká, akú má mať súčasný útočník. V terajšom futbale by som zrejme musel byť rýchlejší a pohyblivejší. Toto ma delilo od absolútnej futbalovej špičky. Inak som bol komplexný útočník. Strieľanie gólov mi išlo, a to ma posúvalo. Bez toho by som bol priemerný hráč.“
Spomínali ste víťazstvá nad zvučnými súpermi. Pristavme sa pri víťazstve 3:2 nad Realom v Pohári UEFA v roku 1983, keď ste dali gól. Slávny „biely balet“ ste po remíze 1:1 v Madride aj vyradili.
„Ak by som mal vybrať gól, ktorý si najviac cením a ktorý považujem za najdôležitejší, tak by to bol práve ten. Bol to krásny zápas, jeden z najkrajších, ktoré som v živote odohral. Real bol svetové mužstvo, hoci vtedy prechádzal istou krízou. Zdolať a vyradiť ho, bola veľká vec, bol to zápis do histórie Sparty.“
V Česku sa v ankete denníka Sport tento gól v minulom roku dostal na 26. miesto v ankete 100 dôležitých gólov českej a československej futbalovej histórie. Registrovali ste to?
„Áno, to áno. Bolo to veľké ocenenie.“
Alfredo Di Stefano, futbalová legenda a vtedy tréner Realu Madrid, v tom čase povedal, že hráča s číslom 9 by si vedel predstaviť vo svojom tíme. Deviatku ste mali na chrbte vy…
„O tomto výroku som vedel, čítal som ho. Samozrejme, vtedy bolo neaktuálne, aby sa niečo také mohlo stať. Vážil som si, čo povedal, potešilo ma to, ale aby som preto nemohol spávať, to nie.“
Súčasný hráč by asi nespal…
„Ak by nešiel do Realu, nejaké európske mužstvo by po ňom určite siahlo a zmenil by sa mu život. Ale vtedy to bolo nereálne, a tak som mohol spokojne spávať. Pritom hráčov, ktorí prerastali československú ligu, bolo vtedy v Sparte, a nielen v nej, veľa. Liga bola kvalitná.“
Víťazný gól ste zas dali na Camp Nou do siete Barcelony.
„Dal, ale vypadli sme, keďže doma sme prehrali 1:2. Ja i Procházka sme ešte mali nejaké príležitosti. Škoda, Barcelonu sme mohli vyradiť. Mali sme na to, aby sme išli ďalej.“
Ste jediný Slovák, ktorý dal v súťažnom zápase gól Barcelone i Realu. Znamená to pre vás niečo?
„Je to pekné a milé, ale chlieb lacnejší nebude. Ostala mi z toho milá spomienka.“
Ste člen Klubu ligových kanonierov. Určite si spomeniete na okolnosti, pri akých ste doňho 28. mája 1988 vstúpili. Možno aj v Dunajskej Strede si ešte spomenú na ten hrmot, keďže na víťazstve Sparty nad DAC 6:0 ste zapracovali hneď štyrmi gólmi.
„Pamätám si, že vtedy mal Láďa Vízek veľký problém s tým, aby dosiahol stovku. Čakal niekoľko mesiacov, pričom každý týždeň v novinách spomínali, že to príde teraz, teraz, teraz… Trvalo to skutočne dlho. Ja som vtedy mal na konte 98 gólov. A sám som čakal, čo bude. Vyriešilo sa to však veľmi rýchlo.“
Boli ste úspešný reprezentant, ale pred MS 1990 ste mali pre vylúčenie v kvalifikačnom zápase s Portugalskom ešte v októbri 1989 dištanc na dva zápasy a špekulovalo sa nad tým, či by vás Jozef Vengloš a jeho asistent Václav Ježek mali na šampionát do Talianska vziať. Tŕpli ste?
„Navždy budem za to pánom Venglošovi i Ježkovi vďačný. Keď sa robila nominácia, už som hral v Holandsku a nebol som v Československu. Nevedel som teda, či okolo toho niečo prebieha a či sa o tom diskutuje. Bol som veľmi rád, že ma zobrali. Pokiaľ ide o vylúčenie na Letnej, bola to najväčšia hlúposť v mojom futbalovom živote, ktorú som urobil. Pritom som už nebol mladý. Keby som mal 21 rokov, tak nič nepoviem. Mohlo ma to vyjsť draho a nielen mňa. Celá generácia sme čakali na to, aby sme si zas zahrali na MS či ME. Keby som to vtedy pokazil, tak by ma to dodnes mrzelo. Ak by sa to stalo a ak by som sa spätne pozeral na svoju kariéru, tak by som ju práve preto nepovažoval za úspešnú.“
V reprezentácii ste odohrali 34 zápasov, dali ste osem gólov. Potenciálne najdôležitejší vám vzali práve na MS 1990 v zápase proti Taliansku rozhodcovia. Ako si na to spomínate?
„Práveže sa na to takto vôbec nepozerám. Po prehre s Talianmi sme sa síce museli presúvať do Bari, ale tam sme mali Kostariku, nad ktorou sme vyhrali 4:1. Ak by sme s Talianskom neprehrali, tak by sme boli v pavúku inde. Hrali by sme proti Uruguaju, a to by bol ťažší a tvrdší zápas. Rozhodcovia mi teda zobrali gól na MS, ale ako tím sme potom hrali o kolo viac.“
Ako si spomínate na pôsobenie vo Feyenoorde a Rapide Viedeň? Dostali ste sa von, ale už s problémami s bedrovým kĺbom.
„Presne tak, ale bol som vďačný za to, že som mohol byť tri a pol roka v zahraničných kluboch a mohol som zažiť profesionálny futbal vo vyspelých krajinách. S rodinou sme si to užili, deti sa naučili cudzie jazyky. Pokiaľ však ide o futbal, už som dohasínal. Pociťoval som už zdravotné problémy, skôr som zatínal zuby, futbalovo to už nebolo ono.“
Ste JUDr. Stanislav Griga. Bolo náročné popri futbale vyštudovať právo?
„Nebolo to ľahké. Mal som síce individuálny študijný plán, ale nikto mi nič zadarmo nedal a vyštudoval som svedomito. Spoluhráči mali na sústredeniach večery voľné, ja som sa učil aj nie veľmi záživné veci. Musel som veľa načítať a memorovať. Ale myslím si, že mi to dalo veľa aj v oblasti sebadisciplíny.“
Právu ste sa krátko venovali po skončení aktívnej kariéry, ale nebola to vraj kapitola, ktorá by vás oslovila. Aká bola?
„Nudná. Robil som u komerčného právnika, pracoval som ako koncipient. Triedili sme záväzky, ktoré mali firmy, podávali sme žaloby a reagovali na žaloby…“
Trénerskú kariéru ste začali v Žiline.
„Zaujímavé bolo, že v klube som najprv robil športového riaditeľa. Keď Žilina zostupovala z ligy, mal som nájsť trénera, ktorý by ju viedol. Oslovili sme pána Jankecha, ale ten odmietol, lebo dostal ponuku od národného mužstva. Ďalších dvoch – troch vytypovaných adeptov zas neschválil klubový výbor. Nakoniec to ponúkli mne.“
Kedy ste zistili, že ste sa v trénerskej práci našli?
„Je to zaujímavé, ale hneď na začiatku. Hneď na prvom tréningu v Žiline, keď som sa ocitol zoči-voči hráčom, po prvom kontakte s nimi. Nebolo to pri samotnom rozhodnutí, že budem trénovať, ale práve v tej konkrétnej situácii. Cítil som, že to je to, čo ma bude baviť. Mal som až také mravčenie na chrbte. Keď som vám hovoril, že v prípade môjho odchodu do Sparty to bolo o šiestom zmysle a správnom rozhodnutí, tak toto bol druhý taký moment.“
Zaujímavá trénerská zastávka sa viazala so Slovanom, s ktorým ste získali slovenský titul. Skončila sa sklamaním po vyradení Anorthosisom Famagusta.
„Život prináša víťazstvá i prehry. Ja som prehry vždy znášal ťažko. Už ako hráč. Táto prehra bola pre mňa v mojom trénerskom živote najväčšie sklamanie.“
Išlo len o výsledok, alebo aj o iné okolnosti?
„O výsledok. Slovan vtedy prechádzal zaujímavým obdobím. Prišiel nový sponzor, mal sa vybudovať štadión. Ale tým, že pána Duckého - vtedajšieho sponzora - zastrelili, tak to všetko okolo bolo také temné a dopadlo to aj na klub.“
Nemenej zaujímavý bol váš trénerský návrat do Sparty. Tiež sa to však dialo v ponurej ére.
„Vtedy sa dokonca hovorilo, že Sparta vypadne. Som rád, že sa tak nestalo a nakoniec sme hrali o poháre. Mužstvo sa nám podarilo skonsolidovať a reštartovať. Ďalšiu sezónu sme nezačali dobre, ale tá nakoniec už pod Mišom Bílkom skončila majstrovským titulom, takže mužstvo bolo pripravené dobre. Myslím si, že sme v Sparte odviedli dobrú robotu.“
Najprv ste boli tréner slovenskej dvadsiatky, potom dvadsaťjednotky. Bola to dobrá príprava na seniorské áčko? A vôbec, mohlo to prísť u vás už skôr? Veď už v roku 2003 ste boli kandidát na post reprezentačného trénera.
„Všetko má svoj čas. Neviem, či som bol v roku 2003 pripravený na áčko. Možno by som však dopadol lepšie ako vtedy, keď som sa už cítil pripravený. To je futbal. Funkcia reprezentačného trénera je stále lotéria. Musíte mať hráčov, ktorí budú vo svojich kluboch hrávať, budú zdraví a bez zranení. Som rád, že sa mi dostalo tejto pocty. Bol to vrchol mojej kariéry, taká čerešnička. To, že to už nedopadlo najlepšie, je tiež trénerský osud. Niekedy vám úspechy padnú do lona, niekedy nie, hoci urobíte všetko, čo sa dá.“
Urobili by ste niečo inak?
„Nie. Snažili sme sa robiť čo najlepšie rozhodnutia. Niekedy je to o detailoch, nastrelenej žrdi, zahodenej šanci… U nás sa to lámalo v domácom zápase s Gréckom v kvalifikácii na MS 2014, v ktorom sme po inak výbornom výkone prehrali 0:1. Bolo to ešte na jeseň 2012, ale podľa mňa to bol zlomový moment.“
Hovoríme o období, keď ste boli s Michalom Hippom v pozícii rovnocennej trénerskej dvojice pri reprezentácii. Iniciátor tejto myšlienky ste vraj boli vy.
„Ja som dostal ponuku, ale Mišo Hipp vtedy preklenoval obdobie po Vladovi Weissovi. Bol pri tíme asi dva mesiace. Na ponuku som odpovedal kladne, ale s tým, že by bolo dobré zachovať kontinuitu.“
Vaša posledná trénerská zastávka v sezóne 2015/16 boli Michalovce, ktoré sa vám podarilo zachrániť v lige. Odvtedy vás už post hlavného trénera nelákal či skôr obchádzal?
„Nelákal, aby som pravdu povedal. Už aj tie Michalovce boli pre určitých ľudí, mojich kamarátov, ktorí ma o to požiadali. Pri reprezentácii som si naplnil to, po čom som trénersky túžil, hoci, ako som spomínal, nebola to úspešná čerešnička. Už som však nepotreboval nikomu niečo dokazovať.“
Keby vás teraz oslovili zo slovenského ligového klubu?
„Nie. Nevzal by som to. Pozrite, ja som aj po Michalovciach pár ponúk mal. Veď to ani nemôže byť tak, že ste reprezentačný tréner a potom sa po vás zľahne zem. Ja som však vždy futbal robil vášnivo. Stálo ma to veľa síl a energie. Každú prehru som vždy niesol ťažko. Už som jednoducho nechcel znášať permanentný stres. Keď som ako tréner začínal, bol to pre mňa adrenalín. Potom to už bolo náročnejšie.“
Nevieme, či je pri vás väčšou zaujímavosťou to, že nepijete alkohol, ste vegetarián, alebo že ste každý rok chodili meditovať do Indie. Nám, bežným Slovákom, je to čudné.
„Ha, ha, ha… U mňa sa to nejako spojilo a je to tak už nejakých 23 rokov. Bolo to niekedy vtedy, keď som bol v Slovane. Niekedy sa ľudia nad tým viac pozastavovali, dnes už nie som taký extrém. Vidíte, koľko ľudí je vo vegetariánskych reštauráciách. Pokiaľ ide o alkohol, zo začiatku to nebolo jednoduché, ale teraz to všetci akceptujú a skôr by im bolo čudné, keby som si dal čo len dve deci vína.“
Pre médiá by bolo vždy zaujímavé, keby tréner Slovana, Sparty a reprezentácie porozprával niečo o tom, ako funguje v Indii. Vy ste o tom nikdy obšírnejšie nehovorili. Stále to bolo iba pár viet, meditácia, pokoj, uvoľnenie.
„Nikdy som necítil potrebu niečo medializovať. Je to môj život, môj spôsob relaxu.“
Čomu ešte sa venujete teraz?
„Tenisu a golfu. Tým sa udržiavam fit.“
KTO JE STANISLAV GRIGA
Narodil sa 4. novembra 1961 v Žiline. Počas aktívnej kariéry hral za Žilinu (do 1981), Spartu Praha (1981 – 1986, 1987 - 1990), Duklu Praha (v rámci vojenčiny, 1986 – 1987), Feyenoord Rotterdam (1990 – 1992) a Rapid Viedeň (1992 – 1993). V drese Žiliny bol v ročníku 1980/81 najlepším strelcom I. SNFL. So Spartou sa stal 5x majstrom (1984, 1985, 1988, 1989, 1990) a 3x vyhral Československý pohár (1984, 1988, 1989). V čs. lige odohral 246 zápasov, dal v nich 123 gólov. V ročníku 1985/86 bol najlepší strelec ligy s 19 gólmi. S Feyenoordom získal dvakrát Holandský pohár (1991, 1992) a raz holandský Superpohár (1992). Ako člen Klubu ligových kanonierov má na konte 141 gólov. Reprezentačný dres si obliekol v rokoch 1983 – 1990 v 34 zápasoch, strelil 8 gólov. Zúčastnil sa na MS 1990, kde sa tím ČSFR dostal do štvrťfinále. Ako tréner viedol Žilinu, Trenčín, Slovan Bratislava (zisk titulu i pohára v sezóne 1998/99), reprezentáciu Slovenska do 20 a 21 rokov, Dubnicu, Liberec, Spartu Praha, Žižkov, Senicu, spolu s Michalom Hippom v rokoch 2012 – 2013 reprezentáciu Slovenska a nakoniec Michalovce. V posledných rokoch vypomáhal ako špecialista pri tréningoch útočníkov v Žiline a Senici.
Zdroj: denník Šport
Foto: Róbert Andrejov
