Brankár Patrik Macej si Michalovce zatiaľ veľmi pochvaľuje, priateľka niesla jeho odchod ďaleko od Ostravy veľmi ťažko.

Ak nerátame navrátilcov Joana Manuela Sancheza Caballera a Michala Hamuľaka, ktorí sa vrátili po dlhodobom zranení respektíve z hosťovania, tak v zime pribudli do tímu MFK Zemplín štyri nové tváre. Jedným z nováčikov v košiari českého trénera Františka Šturmu je jeho krajan Patrik Macej. Brankár, ktorý futbalovo vyrastal v Baníku Ostrava, zarezáva v Michalovciach od začiatku prípravy a nechýba ani na sústredení v Turecku. Pre mladého, stále iba 20-ročného gólmana, je to prvé zahraničné angažmán v jeho rozbiehajúcej sa kariére. Po druhom štvrtkovom tréningu sme novú posilu žlto-modrých krátko vyspovedali.

Ako zatiaľ hodnotíte herné sústredenie v tureckej Antalyi?

„Som veľmi spokojný, som tu už druhýkrát, vlani sme tu boli s Baníkom. Páči sa mi tu všetko, sú tu super ihriská, strava, ubytovanie, skrátka všetko je tak, ako má byť. Akurát pri príchode boli problémy s cestovaním a batožinou, aj počasie bolo chladnejšie, ale inak všetko klape ako má.“

S michalovským tímom trénujete už takmer mesiac, toto sústredenie vám pomôže aj lepšie spoznať nových spoluhráčov. Ako ste sa vžili do kolektívu?

„Chlapci ma veľmi rýchlo vzali medzi seba. Ja som za každú srandu, som taký typ. Najlepšie si rozumiem s Matúšom Kirom, už keď som tu prišiel na skúšku, tak hneď sme si padli do ´noty´. Povedal mi: ´kamarát, my si budeme rozumieť´. Ale nemám s nikým z mužstva problém.“

Ako sa vlastne zrodil váš príchod do Michaloviec?

„V Baníku mi nedávali najavo, že ma tam chcú, povedali mi, že na chytanie v prvej lige to zatiaľ nevyzerá. Niektorí hovorili, že áno môžem chytať, iní zase, že nie. Ako sa hovorí sto ľudí, sto chutí. Avšak hlavné slovo v tomto mala Ostrava, ktorá povedala nie, tak som so svojím manažérom Luděkom Mikloškom začali premýšľať, čo budeme robiť. Povedal mi, že je tu možnosť ísť do Michaloviec, ak chcem, môžem to tam ísť skúsiť. Ja som to hneď zobral, chcel som niekde chytať. Prišiel na skúšku, ktorá trvala asi tri dni, Maťo Raška mi povedal, že videl všetko, čo potreboval a poslal ma domov. Potom, že prišiel do tímu na skúšku ďalší brankár z Liberca, ale ja som sa trénerovi pozdával viac, tak som sa potom zapojil do zimnej prípravy. Bol som nesmierne šťastný, že sa to podarilo.“

Už ste s vedením MFK Zemplín dohodnutí na kontrakte?

„Na zmluve sme už prakticky dohodnutí, dolaďujú sa už len nejaké detaily, ale čoskoro by som ju mal podpísať. Vedenie klubu splnilo všetko, čo sľúbilo, v Michalovciach som zatiaľ veľmi spokojný.“

Prvýkrát ste odišli z materského klubu a hneď do ďalekých Michaloviec...

„Sprvu som to bral tak, že mi je jedno, kde budem pôsobil, hoci aj na konci sveta, len nech niekde hrám. Potom, keď som už vedel, že mám ísť do Michaloviec, tak mi došlo, že budem veľmi ďaleko od rodiny a priateľky, ale futbalová cesta je už raz taká. Priateľka niesla veľmi ťažko, že idem tak ďaleko, ale futbal je u mňa číslo jedna. S priateľkou sme v pohode, ale futbal je futbal. (smiech)“

Aké sú vaše prvé dojmy z michalovského klubu?

„Nato, že mužstvo hráva len druhú ligu, tak v klube vládne neskutočný profesionalizmus, čo sa týka podmienok či ihrísk. Mám kde aj v čom trénovať, mám kde spať, dostávam stravu... Hoci nepoznám iné druholigové slovenské kluby, ale Michalovce podľa mňa vyčnievajú od ostatných a patria do najvyššej súťaže. Skrátka, v MFK Zemplín som veľmi spokojný.“

Brankárov v tíme má pod palcom váš krajan Martin Raška. Aký je to tréner?

„Je veľmi prísny, občas mi to príde, ako by sme boli vojaci, že musíme stáť v pozore. Ale ako tréner sa mi páči, ja mám rád drinu, žiadne ´leháro´. On je taký typ, že rád dáva do ´tela´. Keď mám nejaký problém, tak bez okolkov za ním môžem prísť a porozprávať sa o ňom.“

Práve Martin Raška v minulosti dlho pôsobil v Ostrave, ktorej ste vy odchovancom. Poznali ste ho už predtým?

„Už je to viac ako desať rokov, kedy s Baníkom získal majstrovský titul, tak to som ja mal v tom čase asi desať rokov. My sme však trénovali v inom areáli ako A-mužstvo, preto som s ním do kontaktu neprišiel. Videl som iba vtedy, keď sme počas prestávok v zápasoch vybehli ako malí chlapci na ihrisko zaplneného štadióna a hrali sme futbal. Inak som ho tam nestretával, až teraz sme sa spoznali.“