V klube začal pracovať Miroslav Mackulín, ktorý už niekoľko týždňov pripravuje hráčov A-mužstva po mentálnej stránke.

Realizačný tím druholigového A-mužstva MFK Zemplín Michalovce sa pred niekoľkými týždňami rozrástol o jedného nového člena. Je ním 48-ročný Miroslav Mackulín, ktorý vykonáva funkciu mentálneho trénera. Pre mnohých michalovských priaznivcov možno toto meno nie je veľmi známe, preto sme sa s ním pozhovárali o jeho kariére mentálneho trénera, ale aj o tom, ako sa zrodil jeho príchod do Michaloviec a iných veciach.

Ako ste sa dostali do MFK Zemplín?

„Oslovil ma Marek Zahorčák a tréner A-mužstva František Šturma, ktorý mal dobré skúsenosti s mentálnym tréningom s čias pôsobenia v Liberci. Sadli sme si, vysvetlili potreby a očakávania každej strany, a dohodli sa na spolupráci.“

Skúste sa predstaviť michalovským fanúšikom.

„Začnem asi tým, že mám zemplínske korene, otec pochádzal z Vyšných Remiet a v tomto regióne mám veľa rodinných príslušníkov a známych. Pôsobím v Košiciach, kde som ukončil VŠE. Po jej skončení som tam ostal učiť a postupne prešiel do praxe, kde som pôsobil vo viacerých významných manažérskych funkciách, našich i zahraničných spoločností, ako predseda predstavenstva VSŽ Keramika a konateľ belgickej spoločnosti Carmeuse. Odmalička rád športujem, nebol som síce nikdy majster sveta, či Európy, ale doteraz hrávam futbal, tenis, volejbal, stolný tenis, behám, bicyklujem, korčuľujem či jazdím na koni. Preto ma to stále ťahalo k športu a športovcom. S manželkou Zuzkou máme dve dcéry Miriam a Simonku, ktoré hrávajú basketbal. Prešli mládežníckymi reprezentáciami a staršia Miriam sa tým vlastne živí ako profesionálna hráčka, na Slovensku hrávala za Good Angels Košice, Ružomberok, Spišskú Novú Ves, pôsobila aj v českom tíme VŠE Praha a teraz hráva vo Francúzsku. Práve športový rast a sledovanie ich vývoja, správanie sa trénerov k hráčom ma inšpirovali, že som sa začal venovať koučingu a mentálnemu tréningu. Prvýkrát som k tomu pričuchol v kanadskej Ottawe, kde obe dcéry študovali a hrávali basketbal a ja som mal možnosť tam absolvovať stáž na univerzite pri basketbalovom tíme žien. Potom som si doplnil vzdelanie na Ericsson College a v Koučing Centre v Prahe. A povedal som si, že je čas začal robiť osvetu v tejto oblasti aj u nás.“

Ako vlastne vyzerá práca mentálneho trénera? S ktorými športovcami si už pracoval?

„Je potrebné si uvedomiť, že komplexná príprava športovcov pozostáva minimálne z troch oblastí. Kondičná, technicko-taktická a mentálna. V našich končinách tréneri pracujú prevažne len s prvými dvoma oblasťami na fyzickej úrovni. Zabúda sa práve na oblasť mentálnu, resp. je málo prebádaná, zatiahnutá rúškom tajomstva a v mnohých to vyvoláva akýsi strach z poznania či nových vecí. Ale keď si všimnete, často sa tréneri či hráči v prípade zlyhania odvolávajú na túto oblasť, že chýbala koncentrácia, sebavedomie, mentálna húževnatosť, strata motivácie a podobne. Ja zastávam názor, že všetky tri oblasti prípravy by mali ísť ruka v ruke a malo by sa na každej pracovať nie oddelene, ale spolu, aby sa vytvoril jeden harmonický celok. Som presvedčený, že tam, kde sa stretnú dvaja rovnako dobre pripravení športovci po stránke kondičnej, technickej a taktickej, tak vyhrá ten, kto má navrch v oblasti mentálnej. To, že všetci špičkoví športovci ako Federer, Ronaldo, Messi či Jágr sa venujú aj tejto stránke je nespochybniteľné, a preto sa líšia od ostatných. Čo sa týka práce mentálneho trénera, tak nedá sa to vysvetliť jednou, či dvoma vetami. S každým pracujem individuálne, podľa jeho potrieb a vychádzam z toho, že je to bytosť originálna, so svojimi silnými stránkami a neskutočným potenciálom. Pomáham športovcom objaviť seba samých, len tak môžu ukázať naplno, čo v nich je. Čo sa týka futbalu, tak som pracoval s našou úspešnou futbalovou reprezentáciou do 17 rokov pred minuloročnými ME a MS, kde som mal možnosť spoznať skvelého futbalistu a ešte lepšieho človeka, michalovského hráča Jakuba Griča. Pracujem s mládežníckymi trénermi a hráčmi MŠK Žilina, 1. FC Tatran Prešov, MFK Ružomberok. Z kolektívnych športov to bola ženská basketbalová reprezentácia, mládežnícke tímy Good Angels Košice, volejbalisti Slávie Svidník. Z jednotlivcov majster Slovenska v parkúrovom skákaní Ján Cigán, lukostrelci bratia Duchoňovci, stolná tenistka reprezentantka Evka Jurková a náš profi boxer Tomi KID Kovács, s ktorým sa odborný vzťah pretavil do silného priateľského puta. Viac o mne sa môžete dozvedieť na stránke www.mojkouc.com.

Ako sa vám pracuje s mladým michalovským tímom?

„Som rád, že môžem byť súčasťou tohto mladého kolektívu. Všetci chlapci do jedného sú skvelí, cítim, že toto mužstvo má úžasný potenciál a bude záležať na samotných hráčoch a hlavne trpezlivosti vedenia klubu a fanúšikoch, či sa naplnia ciele a vízie. Opakujem slovo trpezlivosť, lebo chlapci sú mladí, ambiciózni, ale potrebujú dozrieť po stránke nielen futbalovej, ale hlavne ľudskej. My s trénermi sme tam preto, aby sme im v tomto procese, na tejto ceste pomohli ako partneri, na ktorých sa môžu kedykoľvek obrátiť, a to nielen vtedy, keď sa vyhráva, ale hlavne vtedy, keď prídu aj neúspechy. Každý rozumný človek vie, že či je to život, futbal, škola, práca, rodina, tak raz za čas príde ťažšia chvíľa, ktorú spoločne s pochopením prekonáme ľahšie a rýchlejšie, ako by sme ich mali vystavovať tlaku a slovíčkam „musíš, pokuta, vyhadzov“.“

Prečo si myslite, že vďaka mentálnemu tréningu sa môže zlepšiť výkon športovca?

„Nemám to z vlastnej hlavy, ale viem, že je to tak, a každodenná prax so športovcami mi to potvrdzuje. Preto, lebo hranica fyzického tela sa môže tréningom dostať na určitú úroveň, za ktorú sa už ísť nedá. Ale naša mentálna stránka má veľké rezervy a podobne ako tréning kondície aj tréning mentálnych zručností nás a našu výkonnosť môže posunúť veľmi vysoko. Samozrejme, je treba tomu veriť a pracovať na tom. Uvediem možno hraničné, ale skutočné príklady: matka, ktorá videla v ohrození svoje dieťa, dokázala nadvihnúť auto. Mnísi dokážu chodiť po hladine jazera, v minulosti prekonávali veľké vzdialenosti, aby doručili tajnú správu. Dnešnému človeku sa to môže zdať, ako sci-fi… Preto poďme do súčasnosti, výkony Jágra, Messiho sú tiež niekedy z tejto kategórie, však? Každému z nás sa iste prihodila situácia, keď sme museli „siahnuť na dno svojich síl“, keď sme boli v ohrození. Sami sme sa potom čudovali, čo všetko sme zvládli, dokázali. Opakujem, tréning mentálnych zručností športovcom otvára nové možnosti a nové nepoznané dimenzie ich výkonu. Nie sú to žiadne čary, tiež je to o trpezlivosti a mravenčej práci. Výsledky určite prídu.“

Čo hovoríte na michalovský štadión a domácich divákov?

„Myslím si, že veľa väčších miest Michalovciam futbalový stánok môže len závidieť. Je veľmi smutné, že sme jednou z mála krajín, ktorá nemá vlastný národný futbalový štadión. A od zázemia štadiónov a infraštruktúry potom závisia veci ako atmosféra, divácka kulisa či samotný športový výkon. Ale vráťme sa do Michaloviec. Zažil som tu skvelú a veľmi žičlivú atmosféru pred rokom aj teraz počas turnaja mladých nádejí Michalovce Cup. Hrať pred takouto divácky prajnou atmosférou je niečo fantastické a viem, že to veľmi kvitovali aj zástupcovia futbalových veľmocí FC Barcelona či Realu Madrid, o mladých michalovských hráčoch ani nehovorím. Toto je sen každého futbalistu, vtedy bude po ihrisku doslova lietať.

Do akej miery zlepšuje výkon v zápase hráča pozitívna reakcia z tribún?

„Výkon, jednotlivca, tímu a reakcie divákov sú spojené nádoby. Energiu, ktorú diváci vedia poslať hráčom na ihrisko, vie pôsobiť doslova ako pokropenie „živou vodou“, alebo naopak, ak tá energia je negatívna, nemusí divák ani kričať, stačí, ak si to len myslí, a na hráčov to pôsobí, ako by ste im zapli na nohu ťažkú olovenú guľu a hráčov to ťahá do futbalového bahna a zatratenia. Nemám to z vlastnej hlavy (sú spracované mnohé vedecké štúdie), ale veľakrát som zažil, ako vlastní fanúšikovia doslova postavili svoj tím na nohy, keď aj za nepriaznivého vývoja zápasu neprestali fandiť, povzbudzovali ich, verili v silu svojho tímu a hráči sa mohli nadýchnuť a na ihrisku ukázali jedno úžasné predstavenie a otočili zdanlivo stratený zápas. Ale jednalo sa o divákov, ktorí sú skutoční fanúšikovia, v dobrom aj zlom, ktorí vedia, že chyby patria k futbalu, že hráme proti súperovi, ktorí vie tiež behať, tiež má taktiku a hráči súpera sú tiež technicky výborní. A ak tomu tak je a my sme pre víťazstvo urobili maximum, tak potom aj keď sa prehrá, tak hráči si zaslúžia náš plný rešpekt a veľké ďakujem v podobe potlesku.“

Boli ste sa osobne pozrieť na domáci súboj so Zvolenom. Ako na vás zapôsobili ľudia na tribúnach? Čo by sa malo zmeniť?

„Bol som nielen za zápase so Zvolenom, ale aj Bardejovom a aj vonku v Prešove, Štrbe či Trebišove. Klobúk dole pred fanklubom, ktorý sa snaží drukovať nášmu tímu počas celého zápasu. Ak sa vyhráva, všetko je fajn, horšie je to opačne. Mám pocit, že drvivá väčšina divákov vo všeobecnosti na Slovensku len čaká na chybu či nepriaznivý výsledok, aby mohla povoliť uzdu svojim negatívnym emóciám a mnohí futbalový zápas berú ako svoj osobný ventil a prostriedok na odreagovanie od problémov doma, v práci, vo vzťahu a podobne. Chýba nám akýsi klubizmus, hrdosť na to, že som fanúšikom tohto klubu a dobroprajným fandením prispievať k lepšej atmosfére na štadióne, kde sa bude hrať nášmu tímu oveľa lepšie a spoločne dosiahneme veľa. Nie nadarmo sa hovorí SME NA JEDNEJ LODI. Ale mám pocit, že keď sa v desiatej minúte nevyhráva už 2:0, tak sme netrpezliví, začíname byť nervózni a namiesto nášho povzbudzovania sa schyľujeme k nadávkam a urážkam. A už je to o tom, že SME NA DRUHEJ STRANE BARIKÁDY ako sú hráči. To sa prenáša na hraciu plochu, hráčom oťažievajú nohy, myseľ sa zatemňuje a dôsledok je, že sa znervózňujeme, trápime a zistíme, že po zápase máme z toho všetci zlí pocit. Poďme to zmeniť, je to v našich silách, v každom jednom z nás a každý môže prispieť svojou troškou k úspešnému výsledku. Všetci si to vieme užiť a nemusí sa stále len vyhrávať 5:0. Tešme sa aj z chudobnejších bodových či gólových výsledkov, prijímajme ich, len potom nám Futbalový Boh dopraje sa tešiť aj z veľkých vecí...“