Najlepší futbalista Slovenska za rok 2003 plánuje rozbehnúť vlastnú akadémiu, na svoju poslednú hráčsku zastávku bude spomínať iba v dobrom.
V sobotu sa s kariérou profesionálneho futbalistu definitívne rozlúčil 37–ročný stredopoliar Vladimír Janočko. Niekdajšia opora slovenskej reprezentácie, za ktorú odohral 56 zápasov a strelil 3 góly, odohrala svoj posledný duel v Šali v drese michalovského MFK Zemplín, kde žlto–modrí prehrali 1:2. „Oki“ toho počas svojej takmer dvadsaťročnej kariéry preskákal viac než dosť a iba málo slovenských futbalistov sa môže pochváliť toľkými úspechmi ako on. Odchovanec 1. FC Košice ochutnal v drese materského tímu ako chutí Liga Majstrov, s „tigrami“ získal aj dva slovenské tituly (1997, 1998), ďalšie štyri dosiahol v Austrii Viedeň (2003, 2006) a Salzburgu (2007, 2009). Na konte má aj tri víťazstvá v rakúskom pohári a tri v národnom Superpohári (jeden slovenský, dva rakúske). V roku 2002 sa stal Hráčom roka v Rakúsku, o rok neskôr na Slovensku. Hrával aj v gréckej Škode Xanthi a v rakúskych tímoch Trenkwalder Admira a SC Leopoldsdorf. V MFK Zemplín pôsobil od zimy 2013, odohral zaň 44 duelov, v ktorých dal šesť gólov.
Vlado, máte za sebou posledný zápas profesionálnej kariéry, mrzí vás, že ste so spoluhráčmi v rozlúčkovom zápase nebodovali?
„Určite to mrzí, pretože išli sme do Šale s cieľom vyhrať, ale urobili sme dve individuálne chyby, ktoré rozhodli o našej prehre. Nemrzí to len mňa, ale aj ostatných chlapcov, je však šport, šport je aj o chybách, a my sme ich urobili viac ako domáci. Máme však v tíme mladých chlapcov, ktorí sa iba učia a zbierajú skúsenosti.“
S akými pocitmi ste vybiehali na svoje posledné minúty na ihrisku?
„Nastupoval som asi sedemnásť minút pred koncom za nepriaznivého stavu. Chceli sme to ešte zvrátiť, ale tá hra sa už kúskovala, mali sme síce nejaké náznaky šancí, no Šaľa si to víťazstvo už podržala. Bolo ťažké nastupovať za stavu 1:2 štvrťhodinu pred koncom. Keby sme nedostali druhý gól, ktorý bol veľmi lacný, tak mohli sme ten zápas doviesť aj do víťazného konca. Naši mladíci sa ešte majú čo učiť, po zápase bol aj krik, ale to boli emócie, tie tiež patria k športu, tak ako výhry či prehry, ale potom bol už kľud.“
V Michalovciach ste strávili rok a pol, ako by ste zhodnotili svoje pôsobenie na Zemplíne?
„Keď som sem prichádzal, chcel som pomôcť mužstvu, hlavne mladým hráčom. Pomáhal som im či už radami alebo v tréningovom procese. Pôsobenie v MFK Zemplín hodnotím kladne. Ten prvý polrok bol taký, aký bol, bolo tam veľa individuálnych chýb, veľmi sa nám nedarilo. V práve skončenej sezóne sme odohrali viacero dobrých zápasov. Mohla sa pre nás skončiť aj lepšie, aj keď sme dosiahli historicky najlepšie umiestnenie. Určite na Michalovce budem spomínať v dobrom, spoznal som tu veľa dobrých ľudí, vrátane majiteľov klubu, ktorí robia pre futbal všetko. A bez takých ľudí sa nedá robiť šport.“
Čomu sa plánujete venovať teraz, zostávate pri futbale?
„Chcel by som otvoriť privátnu akadémiu doma v Košiciach a venovať sa práci s deťmi, pretože tie v súčasnosti športujú málo. Chcem pomôcť tomu, aby nielen futbal, ale aj šport všeobecne na Slovensku neupadal, ale naopak napredoval. Malo by to niesť názov Akadémia Vladimíra Janočka, uvidíme, ako sa to rozbehne a ako sa mi bude dariť.“
Môžu vás fanúšikovia vidieť v budúcej sezóne hrať v nejakej z nižších súťaží?
„Zatiaľ nad tým neuvažujem, povedal som si, že je koniec a také je moje momentálne rozhodnutie. Časom sa to však možno zmení. Teraz si chcem oddýchnuť od zápasov a venovať sa trénovaniu detí. V blízkej budúcnosti teda určite nechcem hrať, takže kopačky budú odložené.“
Kedy sa vlastne vo vašej hlave zrodila myšlienka ukončiť kariéru po tejto sezóne?
„Ja som sa nebránil ani pokračovaniu v kariére, ale jedine v Michalovciach a nikde inde. Po rozhovore s majiteľmi klubu sme sa rozhodli, že treba dať priestor mladším hráčom, tak som dospel k záveru, že je najvyšší čas skončiť a začať s niečím iným.“
Mali ste bohatú kariéru, čo bolo jej vrcholom?
„Je toho veľa, ťažko vybrať jeden moment. Keď som sa stal profesionálnym futbalistom, tak to bol taký začiatok, potom som si zahral Ligu majstrov ako mladý hráč, dostal som sa do reprezentácie, získal som šesť titulov, dva slovenské, štyri rakúske, stal som sa slovenským futbalistom roka 2003. Je toho naozaj veľa, všetky tieto úspechy si cením rovnako.“
