Denník Šport dnes pred šlágrom Michalovce - Podbrezová priniesol rozhovor s bratmi hrajúcimi za MFK Zemplín.
Bolo to už dávno, keď vtedajšie Československo zaplavila prvá vlna pracujúcich a študentov z Vietnamskej republiky v rámci hospodárskej a sociálnej spolupráce socialistických a rozvojových krajín. Vtedy, pred 30 rokmi, sa začal láskavý príbeh študenta a učiteľky na Združenej strednej odbornej škole vo Fiľakove. Narodili sa z neho Emil a Patrik Le Giangovci.
Emil bol o rok a pol rýchlejší a vyšší ako jeho mladší brat. Túžil strieľať góly, nuž Patrikovi povedal, aby išiel do brány. A ten poslúchol. „Emil bol mojím vzorom, popri ňom som vyrastal a napredoval.“
V škole mali na vysvedčení samé jednotky. „Mamina je učiteľka, takže sme si najprv museli spraviť úlohy a až potom sme mohli ísť na tréning. Do učenia nás však nemusela nútiť,“ podotkol starší z bratov, ktorý na ihrisku zaujal zrýchlením s loptou, bleskovou ľavačku a gólmi. Nečudo, že v slovenskej „pätnástke“ sa popri hráčoch Slovana, Interu či banskobystrickej Dukly objavil aj chlapec z Fiľakova. Na každom zraze potvrdzoval, že právom.
Emil Le Giang odišiel ako 16-ročný do 1. FC Norimberg, kde hral za „sedemnástku. „Chcel som dokázať, že aj z malého mesta je možné prestúpiť do zahraničia a dostať sa do reprezentácie. Obetoval som kvôli tomu rodinu, školu, priateľov. Podmienky pre futbal v Norimbergu a u nás sa nedajú porovnať. A presvedčil som sa, ako veľmi tam mali radi Mareka Mintála a Róberta Vitteka.“
Po roku sa vrátil domov. „Najprv som mal problémy s členkom a potom som si roztrhol sval. Bolo to vtedy pre mňa veľmi ťažké obdobie, bol som na všetko odkázaný sám, v novej krajine, medzi novými ľuďmi, bez rodiny a priateľov, ktorí by mi pomohli. Určite by sa všetko vyvíjalo inak, keby som bol zdravý a v Nemecku by som pôsobil možno doteraz, ale život je nevyspytateľný a niekedy aj nespravodlivý. Na druhej strane mi ten rok dal zase veľmi veľa, osamostatnil som sa, vážim si oveľa viac svoje zdravie a každú chvíľu na ihrisku a vnímam veľa vecí inak, ako to bolo predtým. Po sezóne som sa aj po konzultácií s mojím manažérom pánom Jurajom Venglošom rozhodol, že sa vrátim domov na Slovensko“
Z Fiľakova prišli obidvaja do futbalovej akadémie MŠK Žilina v Strážove. „Ja som prestupoval a Patrik prišiel so mnou do klubu na skúšku. Všimli si, že má talent a tiež neskôr podpísal profesionálnu zmluvu. Vedel som, že si to zaslúži, svojou svedomitosťou a pracovitosťou ma prevýšil. Najviac som bol naňho hrdý, keď sa dostal späť do mládežníckej reprezentácie,“ povedal Emil na adresu mladšieho Patrika. Odvtedy sú stále spolu.
Dva roky bývali v akadémii, potom dostali byt. V uplynulú jar hrali za žilinské „béčko“ tretiu ligu, brankár Patrik trénoval s „A“ mužstvom a v zopár ligových zápasoch bol náhradníkom. Bol oporou „devätnástky“ v kvalifikácii ME, kvôli ktorej si odložil skúšku dospelosti a maturovať bude v septembri. Emil začal študovať na Žilinskej univerzite odbor ekonomika a manažment podniku. „Po dvoch mesiacoch som musel štúdium prerušiť, hoci som mal individuálny plán štúdia. Nestíhal som hlavne matematiku a ekonómiu, ktoré sú asi dva najdôležitejšie predmety. Bolo to hektické obdobie - zo školy na tréning, z tréningu do školy, ba dokonca niekedy sa to vystriedalo aj dvakrát za deň. Nie som ten typ, ktorý chce školou len tak prejsť, jedno, s akými známkami. Nechcem robiť dve veci na päťdesiat percent, preto som sa takto rozhodol,“ zdôraznil starší z bratov. „Náš otec nikdy nehral futbal, ale starý otec z maminej strany patril k obávaným útočníkom na Gemeri. Bol ľavák a veľmi rýchly, takže niečo som zdedil po ňom,“ poznamenal 20-ročný Emil.
Obidvaja navštívili aj rodnú vlasť svojho otca. Každý zvlášť. Emil pred takmer 10 rokmi. „Bolo pekné spoznať starých rodičov, len mi bolo ľúto, že sme sa nevedeli dohovoriť, hoci niektoré výrazy som sa za ten mesiac naučil. Viem anglicky a nemecky, no keď nám zatelefonujú, bez ocka sa nezaobídem.“
Patrikovi sa vo Vietname tiež veľmi páčilo. „Ľudia sú tam neskutočne priateľskí, hoci vás vidia prvý raz v živote. Sú pokojní, veľmi skromní, nezávidia si, doprajú si... To treba zažiť.“
Majú pokojnú povahu. „Keď sme boli malí, tak sme sa aj pohádali, aj pobili, no ako sme dospeli, tak sa to zmenilo. Súper by musel na mňa riadne vyšliapnuť, aby som mu niečo povedal... Nikdy neodplácam, snažím sa sústrediť na svoj výkon,“ konštatoval Emil. Patrik nie raz odtrhol od seba dvoch kohútov v šestnástke. „Obidvaja sme rozvážni, rodičia nám dali dobrú výchovu, za ktorú sme im veľmi vďační a môžu sa na nás spoľahnúť. Nepáči sa mi, keď sa niekto chce biť, to do športu nepatrí.“
Čím urobili jeden druhému v ostatnom čase radosť? „Patrikovi som kúpil zástavu Realu Madrid a on mne Barcelony. V tomto sme sa nezhodli. Keď hrajú spolu Real a Barcelona, sme rivali a navzájom sa podpichujeme. Doma traja fandia Realu a ja jediný Barcelone. Momentálne som kráľom ja,“ - dodal s úsmevom Emil. Na otázku, v ktorom športe by si trúfal byť lepší ako brat, odpovedal ako prvý Patrik: „V plávaní, hoci k Michaelovi Phelpsovi mám ďaleko. Brat zase nie je až taký dobrý plavec, no určite by sa neutopil,“ vraví Patrik. „... ja by som brata možno porazil v tenise, ktorý sme spolu ešte nehrali,“ kontroval Emil. „Keď bol v Michalovciach jarmok, tak sme boli na kolotočoch - na ,kladive', ktoré nás vyhadzovalo do výšky. Bol to riadny adrenalín a skvele som sa pritom odreagoval,“ konštatoval Patrik.
Momentálne jediní bratia - spoluhráči v celoslovenskej súťaži sa zhodli, že ich najbližším futbalovým cieľom je... „Pomôcť Michalovciam k postupu do prvej ligy.“
Zdroj: denník Šport
