Griga splnil záchranársku misiu a z MFK Zemplín odchádza. Svoje pôsobenie pri Laborci hodnotí ako jedno z najťažších v kariére.

Sezóna 2015/16 mala pre futbalistov MFK Zemplín Michalovce šťastný koniec. Žlto-modrí sa zachránili medzi slovenskou elitou, keď v konečnom účtovaní predstihli Skalicu v tabuľke o päť bodov. V jeseni bol na lavičke nováčika František Šturma, v jari Stanislav Griga. Záchranársku misiu zvládol a po poslednom zápase so Žilinou povedal, že v Michalovciach končí. Prečo sa tak rozhodol a ako sa pozerá na uplynulú polsezónu?

Ako hodnotíte posledný duel sezóny?

„Sme veľmi radi, že sa naša záchrana podarila, lebo keď sa pozriem spätne na túto polsezónu, tak to bolo veľmi ťažké. Toto moje angažmán bolo jedno z najťažších v kariére, ak nie najťažšie. O to väčšiu zodpovednosť som pred týmto zápasom cítil a o to šťastnejší som, že to tak neskúsené a pod obrovským tlakom hrajúce mužstvo zvládlo. Chlapci od prvých minút hrali organizovane, disciplinovane, dravo a nebezpečne smerom dopredu. Myslím si, že Žilinu sme porazili zaslúžene. Bol to náš najlepší jarný výkon, nechali sme si ho až na posledný zápas. O to je to víťazstvo krajšie. Porazili sme kvalitného súpera.“

Ako by ste zhrnuli jarnú časť v podaní MFK Zemplín?

„Pre mňa to bola bláznivá sezóna. Koľko zápasov a šancí sme premárnili, koľkokrát sme mohli byť zachránení, koľkokrát sme sa už dívali na mobily a dostali v posledných minútach gól. Napriek tomu sa mužstvo nezlomilo. Klobúk dole pred jeho morálkou. Skutočne, tím s takou morálkou som ešte netrénoval. Nevyhli sme sa ani zvýšeniu hlasu, keď sme hrali pohodlne. A toto mužstvo keď tak hrá, musí dostať výprask, lebo musí hrať stále na doraz. Myslím si však, že väčšinu zápasov tak odohralo a odchádzalo so vztýčenou hlavou, aj keď nevyhralo. Chlapci ukázali, že vedia konkurovať aj takému mužstvu, ako je Žilina. Hoci jeho tréner Adrián Guľa hodnotil výkon svojich zverencov veľmi kriticky, treba povedať, že keby sme nemali v bráne Mariána Kelemena, tak zápas mohol dopadnúť úplne ináč. Musím poďakovať aj našim divákom, ktorí nás počas celej jari povzbudzovali a hnali dopredu. Cítili sme ich podporu. To ma aj do Michaloviec ťahalo, pretože som vedel, že východ chce prvú ligu. Diváci to ukázali aj po zápase, akú veľkú radosť zo záchrany mali.“

Cieľ ste splnili, takže asi svoj príchod na Zemplín neľutujete, však?

„Ako vravíte, cieľ sme splnili, ale s bodovým ziskom nemôžeme byť spokojní. V štrnástich zápasoch sme získali iba štrnásť bodov. Neviem, či som niekedy tak málo bodov získal. Mali sme však zachrániť mužstvo v lige, čo sa nám podarilo. Keď si zoberiem, koľko zranení sme mali, až päť zlomenín, čo som ešte nezažil, koľko rán dostalo mužstvo medzi 80. a 90. minútou a vždy zdvihlo hlavu, tak aj pre mňa ,ako skúseného trénera, to bolo veľká škola. Po každej facke sme museli mužstvo pripravovať a stále sa z toho dostalo. Klobúk dole pred ním.“

Koľkokrát ste v Michalovciach počuli slovo záchrana?

„O inom sa v meste ani nerozprávalo. Tento klub so záchranou ani nikdy nebojoval. V druhej lige stále hralo mužstvo komfortný futbal, stále sa pohybovalo na vrchných poschodiach. Buď hralo o postup alebo na pohodlných priečkach. So záchranou nemali títo ľudia žiadne skúsenosti. V Michalovciach som prežil päť emotívnych mesiacov, pretože všetci tou záchranou žili a bolo ju všade cítiť – v kabíne, na chodbách, v uliciach. Tak to má byť, futbal sa má hrať s emóciami. O to väčšiu zodpovednosť som cítil a šťastnejší som tento klub a mesto zostali v prvej lige.“

Kedy vám bolo najťažšie?

„Asi po zápase so Zlatými Moravcami, kedy sme mali 28 striel na bránu a neuveriteľné šance, no nepodarilo sa nám vyhrať, a navyše Skalica vyhrala. Vtedy sme boli skutočne na uterák.“

V zime ste sa s MFK Zemplín dohodli na pol roka, ak by prišla ďalšia ponuka, budete na ňou uvažovať?

„Určite nie. Mám zmluvu do 30. júna, bola to pekná robota, ale priestor dostane niekto iný. Končím z osobných aj profesných dôvodov. Krajšie ako týmto víťazstvom sa snáď ani skončiť nedalo.“

Prečo sa tak rozhodli?

„Boli sme dohodnutí, že si po sezóne sadneme a porozprávame o ďalšej spolupráci. Ja som však asi v polovici môjho angažmánu, niekedy koncom marca, bol rozhodnutý, že dokončím svoju robotu a skončím.“

Po dlhšom čase ste sa vrátili do najvyššej slovenskej súťaže, teraz sa z nej opäť vytratíte?

„Uvidím, čo prinesie život, teraz to vôbec neriešim. Ja nie som ten typ trénera, ktorý ide hneď do ďalšej práce. Chcem si odpočinúť. Možno niekto povie, že ako po piatich mesiacoch môžem byť vyšťavený. Ale ja som po tej polsezóne unavený a už sa teším na dovolenku. Ak príde nejaká ponuka, trebárs aj typu Michaloviec, nemám problém to zobrať. Ja obdivujem tých trénerov, ktorí sú pätnásť rokov v jednom klube, majú týždeň dovolenku a idú opäť trénovať. Ja to tak nedokážem.“

Váš kolega Michal Hipp, s ktorým ste viedli slovenskú reprezentáciu, v Jihlave takisto zvládol záchranárske práce. Tešíte sa aj z jeho úspechu?

„Navzájom si obaja prajeme. Som rád, že aj on si urobil svoju robotu dobre. Nepochyboval som o tom, že Mišo je dobrý tréner a že to zvládne.“

Zdroj: korzar.sk