Stredajšie vydanie Denníka Šport sa venuje Igorovi Žofčákovi a jeho prekonaniu rekordu.

Igor Žofčák znova raz ukázal svoje nesporné futbalové majstrovstvo. Čoskoro 41 ročný stredopoliar (10. apríla) sa gólom, prvou i druhou asistenciou podieľal na troch presných zásahoch Michaloviec, a tým i na prvom víťazstve MFK Zemplín v tomto ročníku. A to v dueli posledných dvoch mužstiev tabuľky nad Zlatými Moravcami (4:1), po ktorom má jeho tím pred FC ViOn už šesťbodový náskok. Aby toho nebolo málo, pripísal si 461. štart v najvyššej slovenskej súťaži, takže aktuálne je osamotený rekordér na čele tejto tabuľky a navyše je prvý štyridsiatnik, ktorý skóroval v elitnej slovenskej súťaži. Až do úzadia sa teda dostal fakt, že to bol zároveň jeho jubilejný 60. gól v Niké lige. Tém na debatu s kapitánom MFK Zemplín sme mali viac než dosť.

Po góle po štyridsiatke ste veľmi túžili. Tak ako vám napokon chutil?
„Náramne. Potešil ma a dôležité je, že nám pomohol konečne k víťazstvu. Som rád, že tento gól nás povzbudil a z 0:1 sme nakoniec otočili zápas na 4:1. Samozrejme, veľmi sa tešíme z troch bodov, no nesmieme zaspať na vavrínoch, ale pokračovať ďalej. Musíme sa teraz pripraviť na pohárový duel a potom v sobotu na ďalší ligový zápas, tentoraz v Zlatých Moravciach.“

Pri vašom góle vynikli skúsenosti i kopacia technika. Spätnú prihrávku ste nenapálili pred seba do zhluku hráčov, ale bez prípravy z prvej ste ľavačkou namierili krížnu strelu k žrdi.
„Presne tak som to aj mal v úmysle. Jednak som chcel obstreliť hráčov predo mnou a takisto som chcel technicky zakončiť k žrdi. Vyšlo to ideálne, čo ma veľmi potešilo.“

Pri druhom góle sa zasa ukázala vaša sila pri finálnej prihrávke. Možno si ju púšťať dookola a neomrzí. Fajnšmekri si pri nej zgustli ešte viac ako pri samotnom zakončení. Poslať vzduchom prihrávku vonkajším priehlavkom priamo do behu a na nohu spoluhráča, to sa len tak nevidí. Mladí futbalisti by si ju mali povinne pozrieť.
„Ďakujem. Videl som Matúša Marcina, ako si pohybom pýta loptu, tak som mu ju poslal. Treba však vyzdvihnúť aj jeho umenie, ako si v tej rýchlosti z jednej strany obhodil obrancu a z druhej ho predbehol a zakončil. Matúš podal výborný výkon. Ale nielen on. Každý jeden hráč, ktorý nastúpil, odovzdal maximum pre kolektív. Všetko do seba skvele zapadlo.“

Dá sa povedať, že v zápase ste prežili klinickú smrť. Najprv ste v 20. min inkasovali vedúci gól a onedlho mal Karol Mészáros dve tutovky na poistenie vedenia, ktoré však zahodil. Urazil šťastenu a prišiel trest v podobe vášho gólu. Bol to zlomový okamih pred odchodom do šatní?
„Myslím si, že áno. My sme v prvom polčase nehrali zle, hoci sme urobili nejaké chybičky. Aj ten tečovaný gól, ktorý sme dostali, bol z kategórie šťastných. Po prestávke sme ukázali, že máme kvalitné mužstvo, ktoré vie otočiť náročný zápas. Sme veľmi radi.“

Nakoniec z toho bolo suverénne víťazstvo 4:1. S odstupom času ešte viac škrie veľmi prísna jedenástka v nadstavenom čase v Žiline (1:1), ktorá vás pripravila o dva body?
"Už na ňu nemôžeme myslieť. Všetko je tak, ako má byť. Možno keby sme v Žiline zvíťazili, tak so Zlatými Moravcami by prišla remíza.“

Prvé víťazstvo v sezóne, historický prvý gól hráča po štyridsiatke, 461. štart v najvyššej súťaži, ktorým ste sa dostali na čelo tohto rebríčka, na jeden gól ste asistovali, ďalší padol po vašom rohovom kope. Krásny večer, čo vy na to?
„Všetko klaplo, ako malo. Veľmi sa teším a som za to všetko nesmierne vďačný. Dosiahli sme zaslúžené víťazstvo. Streliť gól bolo veľmi náročné. Najmä, keď človek veľmi chce. Podobné je to však aj s víťazstvom. Veľmi sme chceli, no celé mesiace nám to nevychádzalo, hoci sme k nemu neraz boli veľmi blízko.“

Na stretnutie ste nezvyčajne nastúpili so synčekom Félixom na rukách a absolvovali ste s ním celú predzápasovú ceremóniu. Zdá sa, že tento krok vám priniesol šťastie.
„Neviem. Ráno v deň zápasu prišiel z Bratislavy starší syn Denis, ktorý bol tiež na zápase. Félix bol so mnou aj na trávniku. Pred zápasom som povedal, že keď prídu na zápas, dám gól. Splnil som to. Ak nám on priniesol šťastie, tak ho musím zobrať aj na ďalší zápas.“

Zoberiete Félixa aj do Zlatých Moraviec?
„Asi nie, ale na domáci zápas by som ho mohol znova zobrať, aby ma vyprevádzal z útrob štadióna až na hraciu plochu. A uvidíme, či za víťazstvom bol on, alebo išlo iba o náhodu.“

Skoro si pripadáte ako hokejisti v play-off. S rovnakým súperom najprv doma, vzápätí hráte na jeho štadióne.
„Áno, môže to evokovať. Taký je však žreb. Verím, že od prvého víťazstva sa dobre odrazíme aj do prvého stretnutia v nadstavbe.“

Pred časom sme rozoberali, či je pre vás lákadlo hranica 400 zápasov v Niké lige. Medzitým ste oznámili aj koniec kariéry. Aktuálna situácia je však taká, že na svojom konte máte 461 zápasov. Do konca ročníka je ešte desať kôl. V budúcom ročníku môžete reálne prekonať číslo 500. Prebleslo vám to hlavou, alebo sa tým nezaoberáte?
„Ha… Aj to vnímam, aj to nevnímam. Samozrejme, v úvodzovkách. Niekedy, keď som pokoril hranicu 350 zápasov, tak som si nevedel predstaviť pokoriť 400. Zrazu som na čísle 461… Veľmi ma to teší. Ak bude slúžiť zdravie, tak uvidíme, ako to pôjde ďalej. V prvom rade je dôležité zdravie.“

Fanúšikovia i odborníci sa totiž zhodujú v tom, že keby vám zdravie slúžilo a nedošlo k zlomenine kľúčnej kosti na ihrisku Zlatých Moraviec, po ktorej ste na niekoľko týždňov vypadli zo zápasovéhoo kolotoča, Michalovce by už mali oveľa skôr nejaké víťazstvá na svojom konte a nemuseli by sa pohybovať na barážovej priečke.
„Ale… To nikdy nemôžeme hovoriť, čo by bolo, keby bolo. Nikdy nevieme, či by to bolo iné, alebo nie. Stále hovorím, všetko je tak, ako má byť. Aktuálna situácia je taká, že tých bodíkov máme menej, ale hlavná vec je, že sme konečne zvíťazili.“

Hokejisti ich víťazne nakazili
Po nešťastnej remíze v Žiline, keď Michalovčania prišli o víťazstvo po kontroverzne nariadenom pokutovom kope, na druhý deň nerozjímali o nepriazni osudu, ale tréner František Straka zobral celé mužstvo na hokejový štadión, aby si v rámci „teambuildingu“ spoločne vychutnali šláger druhých Michaloviec s prvým Popradom (3:2 pp). Poniektorí, ako Nigérijčan Issa Adekunle, navštívili vôbec po prvý raz hokejový zápas. „Bola to trénerova myšlienka. Bol pri mužstve iba krátko a chcel sa viac zblížiť s chlapcami, a tak vymyslel túto akciu. Nemusí to byť iba o spoločnom posedení v reštaurácii. Najmä legionári neskrývali nadšenie. Japonec Juši Šimamura či Uruguajčan Enzo Arevalo si zápas nakrúcali na mobil. Na stretnutí bola búrlivá atmosféra. Oba fanúšikovské tábory sa prekrikovali, čo v uzatvorenom prostredí vyznievalo inak, ako komornejšia atmosféra na našom futbalovom štadióne. Kúpili si popcorn, kolu a sledovali zápas. Boli úplne zaujatí hrou. Pochopiteľne, ofsajd či pravidlá im absolútne nič nehovorili. Taký Issa podľa mňa vôbec nevedel, čo je hokej… Ale napríklad na gréckych spoluhráčoch bolo vidieť, že vedia, ako sa hokej hrá, no pravidlá neovládali. Nakoniec asi akcia mala niečo do seba. Hokejisti vyhrali a možno nás víťazne nakazili,“ usmial sa Matúš Marcin.

Bez hraníc
Igor Žofčák. Pán futbalista. Bez ohľadu na to, či je rekordér v počte štartov a či ako prvý dal v Niké lige gól po štyridsiatke. „Žofa“, ako znie jeho prezývka, je vzor. Skvelá správa pre slovenský futbal, že práve on. S jeho vášňou pre hru hier. So schopnosťou hrať sa. S darom nadchnúť fanúšikov. Čoskoro bude mať 41 rokov a stále hrá najvyššiu súťaž. Nie do počtu, nie za zásluhy, nie z falošného súcitu okolia. Jednoznačne a vyslovene len preto, že je výnimočný. Dobre, už nie celý zápas, biologické hodiny sa v tomto smere skrátka nedajú oklamať. Zato jeho záblesky geniality… Úúú! Spôsob, akým prihráva, ako kladie nohu na loptu. Presnejšie obe, silnejšiu pravú i výbornú ľavú. V stotine sekundy zakalkuluje do svojho dotyku množstvo informácií. Kam treba loptu poslať, akou intenzitou, kde sú spoluhráči a kde v danom momente protihráči, čiže, kde bude voľný priestor, a tým kadiaľ by sa daná akcia mohla či mala ďalej rozvíjať. V dobrom aj zlom počasí, na lepšom i katastrofálnom teréne. Či sa šmýka alebo je sucho. Bez ohľadu na tlak súpera, ktorý neberie a ani nesmie brať ohľad na nič.

Už vôbec nie na „šediny“ v tábore rivala na trávniku. Igor Žofčák futbal miluje. Sám to vyslovil nespočetnekrát. Nemusel. Je živým dôkazom predchádzajúceho tvrdenia. Inak by nemohol po štyridsiatke rezko brázdiť ligové trávniky. Talent máva rôzne podoby. Rodák z Michaloviec dostal do vienka od sudičiek štedrú nádielku. Usilovne vzácne dary celú kariéru rozvíjal. Tvrdo pracoval, nuž po zásluhe bol odmenený. Naučil sa jednu z najdôležitejších právd. Len keď dáš, dostaneš. Čím viac zo seba futbalu odkrajoval, tým plnšia sa jeho kariéra stávala. A plná až po okraj je aj teraz. Na sklonku. Hoci rána po zápasoch bývajú kruté. S bolesťou celého človeka sa z postele niekedy bez hydraulického zdviháka vstáva ťažko. Vtedy sa derie do hlavy otázka: Mám toto ešte zapotreby? Naháňať sa po ihrisku s chlapcami, niektorými aj takmer o štvrťstoročie mladšími? Kto by to robil, keby to, čo robí, bezhranične nemiloval? V otázke sa skrýva odpoveď. Igor Žofčák nie je slovutný rétor. Neostanú po ňom myšlienky, ktoré budeme tesať do skaly pre ďalšie generácie. Nie je treba. Futbalista má hovoriť predovšetkým činmi. Svojou hrou, prístupom k nej, majstrovstvom. To presne súčasný kapitán Zemplína vždy robil. Presnejšie, stále robí. Dokonale. Rozdáva radosť, uchvacuje divákov, inšpiruje spoluhráčov, vzbudzuje obdiv u súperov. Ide príkladom mladým. Dáva góly, prihráva na ďalšie. Búra limity. Želajme si, nech mu slúži zdravie a ešte aspoň chvíľu nech nachádza vnútornú motiváciu vstávať ráno po zápase rozbitý z postele, aby si znova obul súťažné kopačky, ktorými napíše nové futbalové ódy.

Zdroj: Denník Šport