Matúš Marcin v rozhovore pre web Niké ligy.

Je to paradox, ale útočník Matúš Marcin (30) prežil svoju najlepšiu sezónu v kariére v sezóne, ktorá bola najnáročnejšia pre jeho klub MFK Zemplín Michalovce. Žlto-modrí zvíťazili až na 22. pokus a nebyť desiatich gólov a dvoch asistencií v podaní zastupujúceho kapitána, zrejme by sa nemohli v týchto dňoch tešiť na desiaty ročník medzi elitou. Prešovský odchovanec sa stal prvým hráčom zemplínskeho klubu, ktorý v najvyššej súťaži zaznamenal dvojciferný počet gólov. Michalovce sa v Niké lige napokon udržali vďaka zvládnutej baráži s druholigovou Petržalkou (1:2 v, 2:0 d). „Po poslednom hvizde rozhodcu sme všetci cítili obrovskú úľavu,“ priznal okrem iného v rozhovore pre Našu ligu Matúš Marcin.

Vaša radosť zo záchrany pripomínala oslavy titulu, chýbala iba trofej… Užili ste si sobotný večer, akoby ste nejakú získali? 

Až tak by som to nepovedal. V každom prípade, po poslednom hvizde rozhodcu sme všetci cítili obrovskú úľavu. Po zápase sme si spolu zakričali a tí, ktorí nie sú z okolia, odcestovali domov. My, ktorí sme zostali, sme si išli spolu trochu posedieť. Ale nebolo to nejaké bujaré… 

Takže ranné vstávanie bolo bez bolesti hlavy? 

Presne tak. 

Ako zastupujúci kapitán ste považovali zvlášť za svoju povinnosť udržať Michalovce v Niké lige? 

Cítil som naozaj veľkú zodpovednosť. S kapitánom Igorom Žofčákom sme ju asi najviac cítili na našich pleciach. Ani po prehre na Tehelnom poli v prvom zápase sme si nepripúšťali, že by sme neuspeli. Snažili sme sa dať do toho všetko. Cestu na štadión si našlo pomerne veľa ľudí a na konci zápasu sme mali veľkú radosť, že sme ich potešili víťazstvom a záchranou. 

Od utorkového zápasu v Bratislave až do sobotnej odvety ste prežívali psychicky náročné chvíle? 

To sa tiahlo už od predošlej soboty, keď sme prehrali v Košiciach (0:2) a prepadli sme sa na barážovú priečku. Boli sme nastavení tak, že sezónu chceme ukončiť už v poslednom nadstavbovom kole. Žiaľ, nepodarilo sa nám to, aj taký býva futbal. Tešiť sa mohol iba jeden. Do Bratislavy sa nám necestovalo ľahko, takže celý týždeň bol psychicky náročný, ale napokon so šťastným koncom pre nás. 

V baráži zatiaľ vždy uspel nikéligista, ale v dueloch s Petržalkou ste sa pre úspech narobili… 

Určite áno. Nie nadarmo Petržalčania obsadili v druhej lige druhú priečku, na Tehelnom poli nám boli viac než zdatným súperom. Využili svoje šance, my nie, a niekedy takéto minidetaily rozhodujú. V domácom zápase sme chceli práve my ukázať, že sme ligové mužstvo a že dokážeme dominovať v súbojoch i v agresivite na loptu. Myslím si, že sa nám to podarilo. 

Čo bolo teda kľúčové v bitke s Petržalkou? 

Spomenutá agresivita na loptu. Doma sme v tomto smere súpera prevýšili. Na ihrisku to vyzeralo tak, že máme viac energie. Pomohol nám rýchly gól, ktorým sme zmazali manko. Potom sme boli sebavedomejší, lebo nám bolo jasné, že Petržalka bude musieť proti nám tvoriť. S druhým gólom sme už verili, že to úspešne doklepneme do konca. Súper mal po zmene strán viac loptu na kopačkách, ale my sme sa predovšetkým zamerali na defenzívu, aby sme neinkasovali. 

Viacerí ste spomínali, že veľmi dôležité bolo už predzápasové burcovanie kapitána Igora Žofčáka v hráčskom tuneli. Skúste teda priblížiť, ako to tam vyzeralo? 

Bol by som rád, keby to tak vyzeralo vždy, ale predsa len, toto bol posledný a najmä dôležitý zápas. Samozrejme, pred každým stretnutím sa snažíme vyburcovať nejakou hecovačkou, ale teraz to bolo iné. Z Igora sršalo, že mu na záchrane neskutočne záleží. Priateľka mu pred každým stretnutím v tuneli podáva syna, s ktorým vychádza na ihrisko. Teraz jej dal signál, že nech mu ho ešte nedáva na ruky. Išiel naozaj strašné bomby, do hydrantu udieral päsťou… V tuneli sa tak kričalo, že Petržalčania museli byť, ako sa hovorí, trošku „dokakaní“. Toto naštartovalo všetkých, už sme sa nevedeli dočkať zápasu. Malo to na nás dobrý efekt. 

Ak by mal Igor v tej chvíli synčeka na rukách… 

…asi by malý nechápal, že čo sa deje a čo robí jeho ocino. Igor teda chvíľu počkal a na ruky si ho zobral až pri nástupe na ihrisko.

Veríte, že emócia z posledného zápasu sa môže preniesť až do ďalšej sezóny? Zvykne sa hovoriť, že je veľmi dôležité spraviť posledný vydarený krok. 

Určite áno. V prvom rade si musíme dať pozor na to, aby sa sezóna pre nás nezačala rovnako ako táto posledná, keď sme nedokázali zvíťaziť v 21 zápasoch za sebou. Mali sme aj trochu šťastie, že Zlaté Moravce ťahali negatívnu šnúru s nami. Ak by to tak nebolo, súperi by nám možno v tabuľke ušli a pre nás by to bol ešte tuhší boj o udržanie sa. Už v príprave budeme apelovať na to, aby sme zachytili vstup do sezóny a aby sme ukázali svedomitý prístup. Potom sa k nám môže prikloniť aj šťastena. 

Jeden z kľúčových dôvodov vašej záchrany bolo angažovanie trénera Františka Straku. Všetci o ňom vedia, že je to motivátor a expert na situácie, v akej ste sa ocitli. Čo ho teda k tomu predurčuje? Čo robí inak v porovnaní s ostatnými trénermi? 

Túto otázku mi už dalo veľmi veľa známych, ale je to ťažké vysvetliť. To musíte zažiť. Srší z neho iná aura. Dokáže mužstvo strhnúť. Pritom netrénujeme nijak špeciálne, tréningy boli na rovnakej úrovni ako za jeho predchodcov. Skôr ide o to, že svojím prístupom v nás dokázal prebudiť tímovosť. Dal dohromady kabínu, za jeden koniec povrazu spolu ťahali domáci a legionári, mladí a starí… Vie, ako sa motivuje mužstvo aj v takej ťažkej situácii, keď je takmer celú základnú časť bez víťazstva. Už pred prvým zápasom v Žiline (1:1) nás nabádal najmä k tomu, aby sme hrali zodpovedne a kompaktne v obrannom bloku, na tom si veľmi zakladá. Následne vedel mužstvo vybičovať k maximálnemu nasadeniu, každý nechal na ihrisku všetko. Jasné, mali sme aj výkyvy, nejaké zápasy sme prehrali, futbal nie je len o víťazstvách. Dôležité však je, že sme na neúspechy dokázali správne zareagovať, lebo tréner nás vždy veľmi dobre pripravil počas ďalšieho týždňa. Zdôraznil, že na neúspechy máme čím skôr zabudnúť a treba myslieť už na ďalší zápas, pretože ten je najdôležitejší. Misia Františka Straku bola úspešná, výsledky hovoria jednoznačne za neho. 

František Straka je známy svojimi plamennými prejavmi, na tlačových besedách niekedy vyzerá ako v tranze. Je v kabíne uveriteľný? 

Určite áno. V šatni z neho sála energia, s pomocou ktorej v nás dokázal zapáliť oheň. Pred jeho príchodom v kabíne chýbala iskra, čo úzko súviselo s negatívnou sériou, ktorú sme ťahali. Keď vám nič nejde, je veľmi ťažké namotivovať sa do práce. Hneď po príchode trénera sme získali dôležitý bod v Žiline (1:1) a potom sme zvládli dve kľúčové bitky so Zlatými Moravcami (4:1, 2:0). Pred týmito duelmi vniesol do šatne silný impulz, čo sa prejavilo na ihrisku. S víťazstvami sa naštartovala tá správna chémia medzi ním a mužstvom. 

Poďme ku vám osobne. Paradoxne, najhoršia sezóna Michaloviec medzi elitou bola vaša najlepšia z pohľadu osobných štatistík (10+2). Čo hovoríte na to, aký veľký prínos ste mali na záchrane? 

Môžem byť rád, že sme sa zachránili. Ak by sa nám to nepodarilo, určite by som sa zo svojej životnej sezóny netešil. Napokon môžem uplynulý ročník zhodnotiť pozitívne. Samozrejme, góly by som bez problémov vymenil za pokojnejšiu záchranu. V každom prípade, som veľmi vďačný za to, že sa mi darilo. Verím a dúfam, že na to dokážem nadviazať. 

Vždy ste trápili obrancov súpera, no zároveň ste sa aj vy trápili s efektivitou. V tomto smere ste sa v uplynulej sezóne zlepšili. Máte vysvetlenie na to, prečo sa vám podaril progres práve teraz? 

Ani nie. Bez ohľadu na to, či sa darí alebo nie, snažím sa vždy pracovať rovnako zodpovedne. Skôr ide asi o to, že som mal pokojnejšiu hlavu počas jesene. Na jar moja efektivita zase klesla, čiže stále mám na čom pracovať. Snažím sa vnímať ako bonus, že sa dostávam do veľkého počtu šancí. Viem, že keď zlepším efektivitu, môžem sa zase niekam posunúť. 

Cítite to tak, že efektivita je teda stále vaša najväčšia slabina a ak sa v nej ešte dokážete zlepšiť, môžete bojovať o korunku pre kráľa strelcov? 

Myslím si, že mám ešte veľkú rezervu. Najviac to mrzí v zápasoch, ktoré sú o jednej šanci. Keď ju človek nepremení, potom sa chytá za hlavu. Počas jesene sa často stávalo, že som mal jednu – dve gólové príležitosti a dokázal som skórovať. Neprejavilo sa to vo výsledkoch, lebo sme pomerne veľa gólov dostávali. Na jar sme sa naučili víťaziť, aj tesným rozdielom, napríklad 1:0. Netvrdím, že ak zlepším efektivitu, budem najlepší strelec súťaže, ale určite sa môžem pohybovať na vrchných poschodiach poradia kanonierov. 

Prečo je práve efektivita váš najväčší problém? 

Asi chcem niekedy až príliš… Na tréningoch som pokojný, hrám v nich bez tlaku a ide to ľahko. V tejto sezóne som sám na sebe zistil, že keď som nebol extrémne namotivovaný, zrazu som mal väčší pokoj pri zakončení aj prihrávkach, nestrácal som veľa lôpt. V závere sezóny moja produktivita možno klesla aj preto, že som veľmi chcel mužstvu pomôcť. Uvedomoval som si dôležitosť zápasov a snažil som sa, aby bolo všetko dokonalé. Paradoxne, funguje to naopak. Keď je človek trochu ležérnejší, viac sa mu darí. 

Pozrime sa trochu aj do budúcnosti. Michalovce vstúpia na jeseň do svojej desiatej sezóny v Niké lige. Ako si ju predstavujete? 

V prvom rade si želám, aby bola čo najpokojnejšia. Po dvoch posledných sezónach mi na hlave pribudlo pár sivých vlasov. Pred rokom sme hrobárovi ušli z lopaty v poslednom kole nadstavby, teraz sme si dokonca vyskúšali baráž. Myslím si, že je to pre nás všetkých v klube – vo vedení aj v hráčskej šatni – dostatočný výkričník, aby sme zamakali od začiatku sezóny, nech k takejto situácii už nedôjde. Verím, že opäť budeme tvoriť dobrú partiu, ktorá bude dosahovať priaznivé výsledky od začiatku sezóny. Otázka je, kto nás povedie, či príde niekto nový, alebo sa klub dohodne s trénerom Františkom Strakom. 

Predpokladáme, že želanie kabíny je, aby pokračoval. 

Tréner má veľa priaznivcov nielen v šatni, ale aj v celom meste. Neželáme si jeho zotrvanie len my, ale zrejme celé Michalovce a celý Zemplín.

DETI ŽIJÚ FUTBALOM 

Matúša Marcina počas rozhodujúceho zápasu podporovali na tribúne aj jeho dve deti, synček Mathias a dcérka Emma. „Malý v decembri oslávi štyri roky, malá ešte nemá ani dva, ale futbalom žijú. Keď manželka vyťahuje dresy s tým, že sa ide na zápas, tak sa tešia od rána a nevedia sa toho dočkať. Syn chodí na futbal už asi dva roky. Úplne si neuvedomoval, o čo sa v sobotu hralo, ale jedno mu bolo jasné. Povedal som mu, že keď zvíťazíme, bude dovolenka. Takže nám neskutočne fandil, aby sme zvíťazili. Keď sme dali góly, na tribúne sa veľmi tešil,“ povedal Matúš Marcin, ktorého sme sa vzápätí spýtali, či teda tá dovolenka naozaj aj bude. „Pravdepodobne vycestujeme do Turecka, kde si spoločne oddýchneme,“ odpovedal.

Zdroj: nikeliga.sk

Foto: Róbert Andrejov