Niekdajší hráč michalovského Zemplína stále aktívne hráva futbal, okrem toho sa venuje aj nohejbalu či futsalu.

Dňa 20. apríla 2016 oslávil okrúhle jubileum 40 rokov všestranný športovec, ktorého široká športová verejnosť pozná nielen z futbalu, ale aj z futsalu či nohejbalu. Reč je o Humenčanovi Gabrielovi Horvatovi (40), ktorý za ten čas zažil veľa športových úspechov. Pri príležitosti jeho životného jubilea sme sa s „Gabim“ porozprávali a položili mu pár zaujímavých otázok. 

Aké boli Vaše futbalové začiatky?

S futbalom som začínal ako sedem ročný na ihrisku pri Mlyne v Humennom, kde ma prvým futbalovým krokom viedli tréneri Dudaš, Hladik a Harakaľ. V tom čase boli mojimi spoluhráčmi futbalisti, z viacerých spomeniem Ladislav Harakaľa, Adriána Mydlu, Janka Skalku a mnoho ďalších, ktorí ešte dnes aktívne hrávajú futbal. V Humennom som ako žiačik prešiel cez všetky vekové kategórie, väčšinou som nastupoval na poste stredného obrancu.

Spomínate si na prechod do dorastu?

Áno jasné, na toto obdobie veľmi rád spomínam. V tej dobe som v sobotu hrával za mladších dorastencov a v nedeľu som vypomáhal „A“ družstvu staršieho dorastu Chemlonu Humenné, ktoré v tej dobe hrávalo II dorasteneckú ligu. Pod vedením trénerov Šalatu a Romana sa nám podarilo v roku 1993 postúpiť do prvej ligy, v ktorej som za Chemlon nastúpil pár krát s kapitánskou páskou na ruke. V tej dobe sa darilo nielen mne, ale aj mojim spoluhráčom a tak sme svojimi výkonmi zaujali aj trénerov „Ačka“, ktorí nás zavolali na prípravu.

Ako Vás prijali medzi seba veľké futbalové osobnosti v kabíne?

Priznám sa, že keď som po prvý krát prekročil prah šatne dospelých tak sa mi poriadne triasli kolená. O tom, že budem sedieť v jednej miestnosti so svojim futbalovým vzorom Miroslavom Labunom sa mi ani neprisnilo. Miroslav Labun chodil na zápasy dorastencov, kde nás z čiary povzbudzoval a vždy nás vedel správne usmerniť čo sa mi na ňom veľmi páčilo a hlavne som bol unesený z jeho hry, stále som ho sledoval a snažil som sa od neho veľa naučiť. Spomínam si, že ešte ako dorastenec, keď som trénoval s „A“ mužstvom Chemlonu tak som po tréningoch stáčal jeho „20 metrov dlhé obväzy“, ktoré mu zdobili jeho kolená.

Kde ste zažil ligovú premiéru v drese Chemlonu Humenné?

Prvý ligový štart v drese dospelých som zažil ako 18-ročný chlapec na ihrisku v Bardejove, kde som za stavu 3:0 v prospech domácich pred koncom zápasu striedal kapitána Chemlonu Humenné, dnes už nebohého Petra Dzúrika. Po tomto mojom štarte som dostával od trénera príležitosť a postupne som nastúpil na ďalších sedem stretnutí. V pamäti mám zápas v Košiciach, kde sme na Lokomotíve prehrali 2:1, inkasovali sme naozaj nádherný gól z kopačky Urbana, pričom tento jeho gól bol následne vyhlásený za „gól roka“. V tom čase boli v Chemlone mojimi spoluhráčmi také osobnosti ako brankári Ľuboš Babjak a Róbert Kerekeš či hráči Prusák, Kavka, Krivjančin, Valkučák, Hajdučko, Tomovčík, Mati a mnoho ďalších skvelých futbalistov.

V tej dobe bola povinná vojenská služba, kde ste ju absolvoval?   

V roku 1995 som narukoval na základnú vojenskú službu do Humenného, kde som v kasárňach strávil celý rok. S futbalom som pokračoval v neďalekej Snine, ktorá v tej dobe hrávala III ligu. Pod Sninským kameňom sa pod vedením už nebohého trénera Dušana Cerého vytvorila výborná partia nielen na ihrisku, ale aj mimo neho. V tej dobe so mnou v Snine hrávali aj viacerí futbalisti z Humenného, spomeniem Milana Nazada, Jána Skalku, Adriána Mydlu, Andreja Čiráka či Andreja Demjanoviča.

Kde viedli Vaše futbalové kroky po skončení vojenčiny?

Po „vojne“ ma oslovili funkcionári Budkoviec, ktoré v tej dobe súperili s Michalovcami o postup do II ligy. Pol roka som pôsobil v Budkovciach a následne som odišiel do Zemplínu Michalovce, kde som hrával tretiu ligu spoločne s chlapcami z Medzilaboriec Jaroslavom Hrišom a Gabrielom Lukáčikom. V Michalovciach sa nám počas mojich dvoch sezón podarilo postúpiť do II ligy, no keďže som sa zranil do bojov v druhej najvyššej slovenskej súťaži som už nezasiahol.

Pamätáme si Vás z krátkeho pôsobenia v Habure, ako došlo k Vášmu prestupu práve tam?

Pamätám si ako za mnou prišli vtedajší funkcionári Habury Dušan Zavacký a Pavol Šteňko s tým, aby som vypomohol aspoň jeden rok Habure, ktorá v tej dobe hrávala V ligu. Z mužstva som poznal veľmi veľa futbalistov (Marcel Vasilenko, Kocurišin, Hajdučko, bratia Tarčovci a iní) a tak som neváhal a odišiel som v roku 1998 práve do Habury. Na moje krátke pôsobenie v Habure mám dodnes veľmi dobré spomienky.

Po ročnom pôsobení v Habure ste opäť zamierili na Zemplín, prečo?

V roku 1999 som spoločne s brankárom Marcelom Vasilenkom odišiel z Habury do Sobraniec, ktoré pôsobili vo štvrtej lige. V tej dobe za Sobrance hrávali skúsení bývalí futbalisti Chemlonu Humenné Michal Černega, Vlado Mikula či Milan „Endy“ Soták. Postupne sa k nám pridali aj mladší z generácie Chemlonu Michal Ferčák a Lukáš Gabák. Pod vedením trénera Zuščina sa Sobranciam počas mojich štyroch sezón v drese MFK  podarilo postúpiť do III ligy, kde sme hrávali s takými mužstvami ako Michalovce či Bardejov. Boli to výborné zápasy. V roku 2004 som prestúpil do Michaloviec, kde som celú sezónu nastupoval pod vedením trénera Škrlíka spoločne s Tomovčíkom, Matim, Šafrankom či brankárom Belanom v druhej lige. Bohužiaľ prišla ďalšia operácia kolena a tak som sa vrátil rozohrať naspäť do Sobraniec.

Ešte dodnes na Vás v dobrom spomínajú fanúšikovia Spartaka Medzilaborce. Ako si Vy spomínate na obdobie pod Kamjanou?

Veľmi dobre. Do Medzilaboriec som prestúpil v roku 2008, kde som strávil štyri sezóny. Laborecká dolina mi je veľmi blízka ešte z môjho pôsobenia v Habure. V drese Spartaka som sa cítil naozaj veľmi dobre. Podarilo sa nám postúpiť z V do IV ligy, vytvorila sa výborná partia futbalistov, ktorá ťahala za jeden povraz nielen na ihrisku, ale aj mimo neho.

Toho času pôsobíte v Radvani nad Laborcom, ako sa Vám tam darí?

V lete 2011 som z Medzilaboriec prestúpil k „Svičinovcom“, kde pôsobím dodnes. Po dvoch sezónach sa nám v roku 2013 podarilo postúpiť do IV ligy, v ktorej pôsobíme už tretí rok. V každej sezóne sa držíme na popredných miestach čo teší nielen našich funkcionárov, ale aj fanúšikov. Káder je vyvážený skúsenými futbalistami ako Ljubarskij, Paraska či Kudláč s „mladými puškami“  z viacerých spomeniem Komjatýho, Kuzmu, Pčolu.    

Humenská športová verejnosť Vás registruje ako výborného nohejbalistu, ako ste sa dostali práve k takémuto športu?

V roku 2008 ma oslovili kamaráti, nohejbalisti ŠK Laborec Humenné či by som nechcel skúsiť súťažne hrávať za ich klub. Najprv som mal obavy no po pár tréningoch som už aktívne nastupoval za klub spoločne s Gabákom, Tabakom či zakladateľom klubu Mariánom Mihokom. Nohejbal som bral ako doplnkový šport k futbalu a musím povedať, že ma láska k tomuto športu drží dodnes. S chlapcami hrávame prvú ligu, za ten čas sa nám podarilo postúpiť do medzinárodnej interligy a azda medzi najväčší úspech v nohejbale považujem našu organizáciu ME v nohejbale 2015, ktoré sa uskutočnili v Humennom. Organizácia veľkého podujatia sa nám vydarila čo ocenili všetky účinkujúce reprezentácie.

Gabriel Horvat a futsal?

Futbal-nohejbal-futsal sú moje srdcovky. Mestskú futsalovú ligu v Humennom hrávam už dlhé roky. Za ten čas som ju vyhral už asi 12 krát. V minulej sezóne som nastupoval aj za klub Angels Humenné v 3b extralige, kde sme skončili ako nováčik na krásnom druhom mieste tesne za víťazným Bardejovom. Pokiaľ mi bude zdravie slúžiť aj naďalej tak by som sa týmto trom športom chcel venovať čo najdlhšie.

Zdroj: korzar.sk