Bývalý michalovský futbalista Karol Kráľ oslávil v sobotu 14. júna životné jubileum.

Počas najúspešnejšieho obdobia michalovského futbalu patril k ústredným postavám vtedajšieho Zemplína Vihorlat. Je druhým najlepším strelcom klubu v jeho novodobej histórii, vďaka čomu bol pred necelými dvoma rokmi uvedený do Siene slávy michalovského futbalu za obdobie sedemdesiatych rokov. Reč je o nezabudnuteľnom kanonierovi Karolovi Kráľovi, ktorý v sobotu 14. júna oslávil životné jubileum – 70 rokov. S oslávencom sme si zaspomínali na jeho slávne hráčske časy, ale aj o jeho trénerskej kariére i súčasnom živote. Tak teda, živió!

Aké boli vaše futbalové začiatky?

„Ako pätnásťročný som odišiel do Otrokovíc, kde som v jeseni 1959 začal hrávať dorasteneckú ligu, ktorá sa hrala vôbec prvýkrát. Ja som nastupoval proti devätnásťročným, o dva roky sme ju vyhrali, hrali sme finále o majstra Česka s Duklou Praha, ktorú sme tiež zdolali, a vo finále o majstra Československa sme nestačili na Slovan Bratislava, takže mám striebornú medailu. V 18-tich ma preradili do A-mužstva, ktoré hralo druhú ligu, tú moravsko-českú. Dal som 13 gólov, najviac z tímu, bol som tretím najlepším strelcom súťaže. Odišiel som do Dukly Praha, kde som však pobudol len mesiac, a dali ma do Dukly Slaný. Po vojne som sa vrátil do materských Otrokovíc.“

Ako ste sa dostali do Michaloviec, keďže ste rodákom z Liptovského Mikuláša?

„Hral som za Otrokovice, ktoré pôsobili v I. moravsko-slovenskej lige. Tá sa hrala vôbec prvýkrát a účinkovali v nej aj Trebišov, Bardejov či Michalovce. Proti týmto celkom som nikdy predtým nehral, dokázal som im streliť góly, ale Michalovciam nie. Na ich ihrisku sme hrali predposledný zápas a pricestovali k nim v poriadne oklieštenej zostave. Oni potrebovali vysoko vyhrať a v 20. minúte už bolo 5:0... Pamätám si, že som mal jednu šancu na skórovanie, ale brankár Miki Sabol mi ju zneškodnil. Vtedy už o mne michalovskí funkcionári vedeli, rozprávali sa so mnou a dohodli sme sa, že v lete k nim prídem, že oni mi vybavia prestup. Odohral som za nich tri prípravné zápasy na Ukrajine, avšak prestup zrealizovať nedokázali, tak som sa vrátil do Otrokovíc, kde som ešte pobudol pol roka. Za ten čas až sedemkrát prišli Michalovčania riešiť môj prestup k ním, môj materský klub však o ňom nechcel ani počuť. Až na siedmy pokus, bolo to v decembri 1966, sa im to podarilo, a po Novom roku som už bol michalovským hráčom.“

Ako si spomínate na michalovské začiatky?

„Mužstvo bolo po jeseni na spodných priečkach tabuľky, takže v zime prišlo až dvanásť nových hráčov, z ktorých sme sa len traja dokázali viac presadiť. Prvý zápas sme odohrali na Veľkú noc doma s Vítkovicami, ktoré boli prví v tabuľke. Cez zimu boli na dovolenku v Afrike, prišli k nám opálení ako černosi a my sme ich vyprášili 5:0. Takže taký bol môj začiatok v Michalovciach.“

Za Zemplín ste odohrali 222 zápasov, strelili 76 gólov. Ako by ste zhodnotili vaše účinkovanie v michalovskom drese?

„Hráčsky som v klube pôsobil deväť rokov, mal som to šťastie, že som v ňom hral v jeho najlepšej ére. Päť rokov sme hrali druhú najvyššiu celoštátnu ligu, potom sme vypadli do Slovenskej národnej ligy, kde sme pôsobili tri sezóny. A rok som ešte hral Moravsko-slovenskú ligu. Spomínam na tie roky len v najlepšom, boli krásne časy. Hrali sme na nádherných štadiónoch, vo veľkých mestách, proti vynikajúcim futbalistom, spomeniem len Antonína Panenku. Hrali sme duely proti slávnej Sparte Praha, u nich keď sme nastúpili, tak prišlo na zápas 16-tisíc ľudí. Veľmi ma tešilo, že hlavne doma chodilo na naše stretnutia veľa divákov. Oni od nás chceli, aby sme vyhrávali predovšetkým na vlastnom ihrisku. Našimi súpermi v druhej celoštátnej lige boli Brno, Třinec, Zlín, Vítkovice, Baník Ostrava, Sparta Praha či Plzeň, zo slovenských tímov hrávali v súťaži stabilne Bardejov, Nitra a Banská Bystrica. Bola to veľmi silná súťaž, preto to boli najlepšie časy michalovského futbalu. Som rád, že som prakticky to celé obdobie absolvovať aj ja.“

Čo nasledovalo po vašom konci v Michalovciach v roku 1977?

„Musel som skončiť v tridsiatich dvoch rokoch kvôli zranenému kolenu, ktoré ma trápilo dva roky. Nechcel som ísť na operáciu, lebo by som musel dlho stáť, vtedy to nebolo také, ako v dnešnej dobe. Tak som sa rozhodol, že si nájdem zamestnanie. Ešte popri hraní futbalu som si urobil nižšie trénerské kurzy, po skončení kariéry aj „dvojku“ triedu, najvyššiu licenciu som si už robiť nechcel, keďže tá sa robila dlhé tri roky. A ja som ani netúžil po tom, aby som sa stal profesionálnym trénerom. Viete, aký je trénerský chlebík, dnes ste tu a zajtra už nemusíte. Ani som nechcel putovať z jedného mesta do iného. Trénoval som však 28 rokov, ale iba kluby v nižších súťažiach, kde to nebolo náročné na čas, aj to len preto, že futbal mám rád. Tešilo ma, keď som videl chlapcov zlepšovať sa, všade, kde som pôsobil, tak som s mužstvom aspoň raz postúpil do vyššej súťaže.“

Kde ste s trénovaním odštartovali?

„Po skončení kariéry sa mi okamžite ozvali Budkovce, ktoré hrali prvú triedu. Bojovali sme o záchranu a pod mojím vedením sa nám to aj podarilo. O rok nato sme už suverénnym spôsobom postúpili, ja som začal po ročnej pauze aj hrať, bez tréningu, no aj napriek tomu som sa stal najlepším strelcom súťaže. Potom som sa však zranil, tretíkrát som si zlomil ruku, tak som definitívne skončil. Potom ma kontaktoval Štefan Pšenko, ktorý ma do Michaloviec dotiahol, s tým, že sa vracia k A-mužstvu Zemplína a mňa chce za svojho asistenta. Tri roky som mu pomáhal, keď sme pri tíme skončili, tak som dva ročníky viedol michalovský dorast. Následne moje kroky viedli do Sobraniec, ďalej do Lastomíra, vrátil som sa do Budkoviec na štyri roky, rovnaké obdobie som strávil aj v Hatalove. Krátko som bol aj vo Vinnom, Vysokej nad Uhom či Drahňove, polroka som viedol aj treťoligové áčko FK Zemplín VTJ Michalovce. Bolo to v jeseni 2000. Keď som mal šesťdesiat rokov, tak som s trénerstvom skončil.“

Prečo?

„Už ma to nebavilo, nechcel som dostať infarkt. Už to nebolo to, čo predtým, chlapci nechceli trénovať, funkcionári sa málo starali o kluby, niektorí už boli veľmi múdri. Tak som si povedal dosť, išiel som do dôchodku a skoncoval aj s trénerstvom.“

Akým typom útočníka ste boli vy?

„Škoda, že som nebol o niečo vyšší, bol som asi tak vysoký, ako Jozef Adamec. Avšak mojou veľkou výhodou bolo to, že som mal výborný výskok a odraz, takže som dával dosť gólov aj hlavou. Ale polovicu gólov som zaznamenal ľavou nohou, a to aj napriek tomu, že som pravák. Bol som obojnohý, a to bola ďalšia moja veľká prednosť. Mal som výbornú techniku, aj tvrdú strelu, bol som rýchly a dôrazný. Takže asi tak by som sa charakterizoval.“

Ako si užívate dôchodok?

„Každý deň dopoludnia chodím na prechádzku, popoludní zase bicyklujem. Veľa čítam, lúštim krížovky a teraz hlavne chodím na chatu s manželkou, ktorú máme za Sobrancami pri lese. Tam si čas krátim zberom lesných plodov či húb. Je tam nádherná príroda, veľmi rád sa tam prechádzam po lese. A samozrejme, navštevujem aj zápasy michalovských futbalových tímov – áčka, béčka aj dorastu. Do okolitých dedín už nechodím, lebo tá úroveň futbalu už nie je taká, ako inokedy. Takisto som veľkým fanúšikom hádzanárok Iuventy Michalovce, ani jeden ich domáci zápas nemôžem vynechať. No a veľmi rád sledujem priame prenosy z európskych futbalových líg, predovšetkým z anglickej a fandím aj FC Barcelona.“

Keď už ste spomenuli, že chodievate na zápasy MFK Zemplín, tak čo poviete na súčasné obdobie michalovského futbalu?

„Chodil som pred piatimi rokmi nostalgicky pozerať nato, ako sa pri rekonštrukcii štadióna búrala stará tribúna, v ktorej sme sa ešte my prezliekali. Všetka česť, že sa podarilo postaviť taký nádherný štadión s umelým osvetlením, škoda len, sa neurobilo aj vyhrievané ihrisko. Klobúk dole aj pred tým, že v aj v týchto neľahkých časov, čo sa týka financií, už toľko rokov terajší funkcionári ťahajú futbal. Veľmi však nesúhlasím s tým, ako ten futbal riadia. Mení sa tu veľa trénerov, jediným poriadnym tu bol Mikuláš Komanický, aj hráčov, hoci v poslednej sezóne veľká obmena kádra nebola. Mužstvo by sa malo budovať aspoň tri roky, urobí sa nejaký základ, každý polrok sa káder doplní vhodnými hráčmi a za tie roky sa vytvorí výborné mužstvo. Jasným príkladom je Podbrezová, kde za tri roky tréner Jaroslav Kentoš vyskladal mančaft, ktorý vyhral druhú ligu. Ale je to iba môj názor, ja michalovským funkcionárom nechcem nič vyčítať.“

Vy ste sa v sezóne 1972/73 stali najlepším strelcom SNL, teraz mali Michalovce po dlhom čase tiež vo svojom rade hráča, ktorý získal korunu kráľa strelcov. Čo poviete na Michala Hamuľaka?

„Zaujímavý hráč. On dokázal zahodiť čistú šancu, ale na druhej strane skóroval z takej pozície, čo by to nikto nečakal. Neviem, aké góly dával vonku, pretože som ich nevidel. Ale asi to má v sebe, veď nastrieľať 26 gólov nie je jednoduché.“

SMOLY MAL NA ROZDÁVANIE

„Zaujímavé je, že o viacerých mojich koncoch rozhodovali nešťastia. Keď som bol na vojne a hral som za Duklu Slaný, tak cestou na prípravný zápas sme havarovali, narazili sme do budovy a ja som si zlomil nohu. Tak som v Dukle skončil. Potom, keď som trénoval Budkovce, išli sme hrať do Uliča, ja som už nehral, ale v tom zápase som musel nastúpiť, lebo nás bolo presne jedenásť. Ubehlo iba šesť minút a ja som si zlomil ruku. Ďalšia smola ma postihla počas trénovania michalovského dorastu, počas jedného tréningu sme hrali futbal, moja noha sa stretla s nohou Slava Kočerhu a výsledkom bol zlomený členok. A posledná, keď som viedol Sobrance, išiel som na Volge zo služobnej cesty, z vedľajšej cesty do nás vrazilo auto a štvrtý raz som mal zlomenú ruku. Takže tak sa končili moje štácie,“ už s úsmevom hovoril K. Kráľ.

VIZITKA KAROLA KRÁĽA

Narodený: 14. júna 1944 v Liptovskom Mikuláši

Post: útočník, pravá spojka

Hráčska kariéra: Otrokovice, Dukla Praha, Dukla Slaný, Michalovce, Budkovce

Trénerská kariéra: Budkovce, Michalovce (asistent pri A-mužstve), Michalovce (dorast), Sobrance, Lastomír, Hatalov, Michalovce (A-mužstvo), Vinné, Vysoká nad Uhom, Drahňov

Zdroj: denník Korzár