Denník Šport vyspovedal fyzioterapeutku Veroniku Dolutovskú.

Tri roky a tri mesiace skrášľuje lavičku MFK Zemplín Michalovce fyzioterapeutka Veronika Dolutovská. Rodáčka zo Stropkova študovala počas strednej školy v Košiciach, vysokú školu absolvovala v Prešove, býva v Humennom a pracuje v Michalovciach. Z tohto pohľadu východniarka ako repa. V rodnom meste začínala s volejbalom, ktorému sa venovala počas celého štúdia. Neskôr sa rozhodla skončiť s „profesionálnym” volejbalom. Nastúpila do práce, ale vďaka vyštudovanému odboru zostala pri športe. Volejbal však vymenila za futbal. S 28-ročnou usmievavou a zhovorčivou členkou realizačného tímu Michaloviec sme zažili veľmi príjemnú debatu na rôzne témy.

Ako sa mladé dievča môže stať členom realizačného tímu futbalového klubu v najvyššej súťaži?

„Mojím snom bolo ísť pracovať do nejakého športového klubu. Ako bývala volejbalistka som teda snívala hlavne o tomto športe. Od kamarátky som sa dozvedela o uvoľnenej pozícii v MFK Zemplín. Absolvovala som pohovor a potom už len čakala na stanovisko vedenie klubu. Volejbal to síce nie je, ale ani od futbalu som nemala ďaleko. Nemala som žiadnu predstavu a ani očakávania. Po týždni som však chcela skončiť. Povedala som si, že takýto veľký chlapčenský kolektív je na mňa veľa a asi to nedám. Pred tým som pracovala vo vyložene malom ženskom kolektíve v jednej súkromnej ambulancii. Práve tejto zmeny som sa spočiatku zľakla. Premohla som sa však. Vravela som si, že dám tomu ešte šancu, aby som sa nevzdávala hneď po prvom týždni. Pre mňa to bolo všetko nové. Iný kolektív a hlavne práca, hoci išlo stále o fyzioterapiu. Lenže už som nepracovala v stanovenom čase od-do. Pri futbalovom tíme sa niekedy robí dlhšie, inokedy kratšie. Niekedy robíme v jednom kuse, o víkendoch ani nehovoriac. A vidíte, už som tu štvrtý rok.”

Aké bolo prvé prijatie v šatni? Pamätáte si, kto vás vítal ako prvý?

„Pamätám sa, že som sa bála všetkého a hanbila od všetkých. Chlapci boli zvedaví, samé otázky. Zostala som v šoku, koľko otázok na mňa smerovalo.”

Ktorá v poradí bola otázka, či ste slobodná a či máte priateľa?

„Prvá (smiech).”

Takže postupne ste si zvykli na chlapský kolektív, nastavili ste si mantinely a vzájomne už fungujete bez problémov?

„Dá sa to tak povedať. V tom čase som bola zasnúbená a už sme mali termín svadby. Hneď na začiatku sme si nastavili pravidlá a tie obe strany dodržiavajú doteraz. Navzájom vtipkujeme a aj si zo seba uťahujeme.”

Čo na vašu pracovnú zmenu vravel snúbenec, dnes váš manžel?

„Tým, že bol futbalista, tak asi skôr vedel, do čoho idem. Zo začiatku nebol z toho nadšený, čo som úplne rešpektovala. Predsa len mal menšie obavy, že jeho nastávajúca smeruje k 25-člennému kádru. Časom sa to zlepšilo. Manžel bol v šatni, spoznal hráčov, niektorí chlapci ako Igor Žofčák, Michal Ranko či Juraj Kotula boli neskôr na našej svadbe. V súčasnosti už moju prácu berie normálne. V minulej i aktuálnej sezóne sa snaží chodiť na každý domáci zápas. Stále sa viac a viac zaujíma o náš tím.”

V Niké lige sa nenápadne rozširuje ženské zastúpenie na lavičkách. Fungujete spolu s kolegyňami aj mimo zápasového diania?

„Už sa skôr zužuje. Sme len dve. V Ružomberku je ešte na rovnakej pozícii Ingrida Nagyová. Lenka Jurišičová v Trnave skončila ešte pred štartom sezóny. S Ingrid si sem-tam napíšeme nejaké správy cez instagram.”

Čo máte presne v náplni práce?

„V prvom rade čistá fyzioterapia. Starám sa o chlapcov a snažím sa vychádzať im v ústrety. Či už potrebujú nejaké kompenzačné cvičenia, ukázať strečing alebo nejaké cviky po zranení. Taktiež máme elektroliečbu. Keďže sme menší klub a na tieto veci sme vlastne len dvaja s kolegom masérom Marekom Magerom, tak niekedy vypomáham aj s masážami. Samozrejme, chlapcom pripravujeme pitný režim na tréningy, tejpujeme a sme k dispozícii počas celého tréningu. To isté platí i pri zápasoch.”

Zároveň ste pre háčov i butľavá vŕba?

„Niekedy áno. Stáva sa, že niekedy sa chlapci prídu vyspovedať.”

A dávate i rozhrešenie?

„Stalo sa, že som niektorému i vynadala, čo za hlúposť urobil. Stáva sa to najmä pri mladších hráčoch, ktorí prichádzajú z dorastu. Samozrejme, týka sa to vzťahov. Ak viem, tak sa snažím každému poradiť.”

A čo legionári? Ako s nimi vychádzate? Nie sú zaskočení po príchode do šatne?

„Myslím si, že vychádzame dobre. So všetkými sa stále snažím dobre vychádzať. Možno by sa našli dve osoby, ktoré mi nezarezali na sto percent, ale inak v pohode. Tým, že ja sa rada rozprávam a rozprávam veľa, čo by vám moji kolegovia potvrdili, tak nemám problém si s hocikým podebatovať - so Slovákom i zahraničným hráčom. Je však pravda, že niektorí legionári zostanú v prvom momente trochu zaskočení, že vidia ženu na tejto pozícii.”

V pravidlách futbalu ste už boli doma pred nástupom do klubu alebo ste ich šprtali postupne?

„Hoci bol manžel futbalista, veľa vecí z pravidiel som sa naučila až potom. Samozrejme, ovládam aj ofsajd. Dokonca sa už viac rozumiem aj niektorým cvičeniam, ktoré robíme na tréningu.”

Ako prežívate zápas na lavičke? Ste v pohode, pokojná alebo vami lomcujú emócie?

„Kedy ako. Keď som nastúpila do klubu, tak po prvých stretnutiach sa chlapci smiali, že mám spočítaných všetkých vtáčikov, ktorí preleteli cez hraciu plochu, a všetkých ľudí, ktorí boli na tribúne… Všetko som mala pod kontrolou, len čo sa týka ihriska, tak nie. Teraz je to už iné, inak vnímam zápas. Je to aj tým, že predtým v prípade potreby vybiehal na ihrisko s lekárom bývalý kolega, takže som necítila až takú zodpovednosť. Po jeho odchode som prevzala túto úlohu. A inak prežívam aj zápasy. Napríklad, v Dunajskej Strede sme vyhrali 1:0. Jasné, že človeka nervozita na lavičke trochu vtiahne. Chceli sme zápas dotiahnuť do víťazného konca, tak som aj ja prežívala o čosi emotívnejšie tento súboj.”

Ruku na srdce: kopla ste si už do lopty? Máte nejaké futbalové ťahy? Zahráte si s chlapcami bago?

„To nie, až taký level ešte nemám. Niekedy hrajú chlapci súťaž o triafaní do brvna. Potichu, nenápadne, keď ma nik nevidí, si zoberiem loptu a snažím sa i ja trafiť brvno. Samozrejme, nie som na ich úrovni, ale snažím sa. Myslím si, že krátke prihrávky s pravačkou už celkom zvládam.”

Zažívate aj úsmevné príhody na lavičke? Spoznávajú vás ľudia vďaka futbalu?

„Veľmi milá príhoda bola počas jesene pred dvoma rokmi, keď sme hrali doma s Podbrezovou. Vyhrali sme 1:0 a jediný gól strelil Matúš Marcin. Zápas však nedohral. Asi v 70. minúte ho vtedajší tréner Norbert Hrnčár vystriedal. Tentoraz na môj pokyn. Matúšova manželka bola od rána v prešovskej pôrodnici a mala na mňa číslo, ak by prišiel jej čas počas zápasu. Na lavičke som preto mala mobil. Akonáhle zazvonil, veci nabrali rýchly spád. Matúš šprintoval dole z ihriska a rovno do šatne. Sadol do auta a ponáhľal sa do Prešova. Naopak, nepríjemný okamih som prežívala, keď si Igor Žofčák zlomil kľúčnu kosť a v sanitke sme išli do nemocnice. Milé je, keď ma na iných štadiónoch ľudia pekne pozdravia. To ma zakaždým poteší. Minule za mnou prišiel v Ružomberku jeden pán a vraví mi: viete čo, ja som prišiel na futbal iba kvôli vám. Futbal ma nezaujíma, prišiel som sa pozrieť iba na vás, ako vám to ide. Človeku to dobre padne. Nedávno sme boli s manželom na krátkej dovolenke v Tatrách a pán na recepcii mi vraví: ja vás odnekadiaľ poznám, niekde som vás videl. Odkiaľ vás môžem poznať? Keď som mu povedala, že som fyzioterapeutkou pri michalovských futbalistoch, hneď sa mu rozjasnilo v hlave. ‚Áno, presne. A to ste vy? Tri dni som premýšľal, odkiaľ vás môžem poznať.’ Takže už i cudzí ľudia ma spoznávajú.”

Pri michalovských futbalistoch ste štvrtý rok. Manžel ešte neotvára debatu, že nejakého malého futbalistu by chcel mať i doma?

„Jasné, že hovorí. Aj ja sa zapojím do tejto debaty. Ale stále to ešte odbijem vetou: vieš čo, dokončím sezónu a uvidíme čo a ako. Nakoniec sme sa zachránili v lige, tak mu vravím: tak ešte jednu sezónu.”

Ešte jeseň, ešte zimné sústredenie v Turecku…

„Áno, presne. A teraz máme šancu prebojovať sa na jar do prvej šestky, tak som si vravela, že celkom by som to aj ja chcela zažiť a byť pri nejakom úspešnom umiestnení Michaloviec. Časom to však určite príde.”

RITUÁL S MARCINOM

Už sa z toho stala tradícia a diváci v hľadisku ju môžu pravidelne vidieť. Hráči si pred zápasom v kĺbku zakričia pozbudzujúce slová a môže sa ísť na to. Ešte pred úvodným hvizdom sa však Matúš Marcin narýchlo rozbehne k lavičke, kde ho už pri autovej čiare čaká Veronika Dolutovská s fľašou, aby sa napil. Zápas, čo zápas. Nemá čas sa napiť v šatni? „Priznám sa, že nikdy som si to neuvedomila, ale je to tak. Stále mi pred zápasom povie, aby som tesne pred začiatkom zápasu bola nachystaná s vodou pri čiare. Už to pokojne môžeme označiť za rituál, lebo toto deje už druhú sezónu. Asi mu prinášam šťastie,” pridala ďalší úsmev Veronika Dolutovská.

K ČOKOLÁDAM PRIDALI I MNOŽSTVO VODY

Veronike celé mužstvo blahoželá nielen na meniny, ale nezabúda ani na jej narodeniny. Vlastne zabudnúť sa ani nedá pri dátume narodenia 1. apríl. „Stále mi vravia, že som šialená preto, lebo je to spojené s mojím dátumom narodenia - 1. apríl vraj ukážkovo sedí k mojej povahe. Na meniny dostávam čokoládky, lebo vedia, že tú ja môžem veľmi rada. Na narodeniny dostávam väčšie čokolády a darčekový kôš,” poznamenala Veronika, ktorá v sviatočný deň odchádza domov pekne nabalená. Ako vraví, neujdú sa jej žiadne extrémne gratulácie, ako napríklad torta v tvári. „Som za každú srandu, ale toto nie, to by som ich asi zabila. Počas sviatkov robíme taký tunel. Stojíme v dvoch radoch a oslávenec musí cez prebehnúť cez tento tunel, pričom každý ho môže capnúť po chrbte. Absolvujem to aj ja, ale tie capnutia sú len akože. Napríklad tohto roku to bolo dosť náročné, lebo 1. apríla bol zároveň aj Veľkonočný pondelok. Takže v rámci narodením som bola mokrá ako myš. Oblievačka bola kvalitná, chlapci si ju riadne užili,” smiala sa Veronika.

Zdroj: denník Šport