Igor Žofčák má za sebou bohatú a úspešnú futbalovú kariéru. Hrával za Ružomberok, Spartu Praha i Slovan Bratislava. Dnes je 34-ročný stredopoliar kapitán Michaloviec. „Moje futbalové ambície sú, že sa s futbalom chcem rozlúčiť doma Zemplíne. Tu som začal a tu chcem aj skončiť,“ hovorí Žofčák v rozhovore pre sportinak.sk. Profesionálnu futbalovú  kariéru ste začínali v Michalovciach v roku 2000, po roku ste prestúpili do Ružomberka, kde ste hrali futbal až 6 rokov. Ako si spomínate na toto obdobie?

„Moje úplne prvé začiatky boli doma v rodnej dedinke Bracovce, ktorá sa nachádza asi 20 kilometrov od Michaloviec. Postupne som prešiel na základnú školu do Michaloviec a tam som začal hrávať za mládežnícke kategórie až som sa nakoniec dostal do A-mužstva. Po istom čase si ma všimol prvoligový klub Ružomberok a bolo rozhodnuté! Hráč, ktorý hravá tretiu ligu dostane ponuku do prvej. Nad týmto prestupom som ani na sekundu nezaváhal – bola to samozrejmosť, povedal som áno. V Ružomberku to potom išlo veľmi rýchlo. Hneď som sa dostal do základnej zostavy a udržal som si stabilne miesto. Bol tam veľmi kvalitný tím, s ktorým sme nakoniec získali slovenské double. Bol to môj prvý úspech. Dokonca som sa ocitol aj v ideálnej jedenástke sezóny. Spomienky sú naozaj fantastické.“

Vaše ďalšie kroky viedli za hranice do Českej republiky, do slávnej Sparty Praha. Následne ste hosťovali aj v Jablonci. Ako si spomínate na pôsobenie v zahraničí?

„Samozrejme každý hráč, ktorý prestúpi do veľkého klubu, za ktorý Spartu považujem, chce stále hrávať. V Ružomberku som nastupoval v základe pravidelne a nebol som zvyknutý sedieť na lavičke náhradníkov. Zo začiatku som v Sparte nehrával a k tomu prišlo aj zranenie. Takže po polroku rehabilitácie som išiel na hosťovanie do Jablonca. Veľmi, veľmi dobré rozhodnutie, ktoré som urobil. Bol tam tréner František Komňacký, ktorý ma trénoval v Ružomberku a to bol základ dobrej komunikácie. Strávil som tam ročne hosťovanie, ktoré mi veľmi pomohlo. Po roku si ma Sparta Praha stiahla z hosťovania a dala mi šancu. Chytil som sa jej dobre, až som sa dostal do prvej jedenástky. Po roku sme získali titul a Superpohár. Pre mňa to bola veľmi dobrá futbalová škola.“

V roku 2010 ste sa stali hráčom najslávnejšieho slovenského klubu ŠK Slovan Bratislava, kde ste sa postupne stali až kapitánom mužstva. S klubom ste si zahrali Európsku ligu a predkolá Ligy majstrov. Aké sú spomienky na Slovan?

„Prestúpil som do najúspešnejšieho klubu na Slovensku s veľkou tradíciou. Získal som tri tituly a tri poháre. Hodnotím to fantasticky. Áno, zahral som si dokonca aj Európsku ligu a predkola Ligy Majstrov. Boli to pre mňa krásne roky strávené v hlavnom meste.“

V rokoch 2011-2012 ste mali zrejme dve najťažšie zranenia. Najprv operované slabiny a neskôr v jarnej príprave aj zlomeninu predkolenia. Boli to pre vás určite ťažké chvíle vo futbalovom, ale aj osobnom živote. Ako ste ich prežívali?

„Samozrejme to nebolo nič príjemné. Zranenie sa nevyvíjalo podľa predstav. Trvalo to oveľa dlhšie, ako som čakal. Bol to možno aj rok, kým som bol schopný hrávať na sto percent. Odstupom času to však beriem za dobru skúsenosť. Ja stále hovorím, že všetko zlé je na niečo dobré. A v mojom prípade to platí taktiež. Po určitom čase som sa z toho poučil nielen vo futbale ale aj v súkromnom živote.“

V roku 2015 ste sa spoločne so svojím spoluhráčom Jurajom Halenárom podpísali maďarskému prvoligovému klubu Nyíregyháza Spartacus. Ako sa ti tam viedlo? 

„Veľmi dobre si spomínam, keď sme tam prišli. Najprv sa nám do toho nechcelo ísť, ale odstupom času to hodnotím za správny krok. V Maďarsku bolo dobre. Išli sme tam s tým, že sa klub chce v najvyššej lige udržať a nakoniec sa nám to aj podarilo. Z dôvodu bývalého majiteľa sme žiaľ vypadli do 3.maďarskej ligy. Takže som si zahral aj tretiu ligu. To hodnotím celkom vtipne.“

Pár štartov ste zaznamenali aj v najcennejšom drese. Aké to bolo nastupovať za reprezentáciu Slovenska? 

„Hrdosť!“ Slovenskú najvyššiu súťaž ste dokázali vyhrať trikrát, dvakrát Slovenský pohár a raz aj Superpohár. V sezóne 2009/2010 so Spartou Praha vtedajšiu Gambrinus ligu a ešte v mládežníckych kategóriách za reprezentáciu na majstrovstvách Európy do 19 rokov ste získali bronzovú medailu. Ktorý z týchto úspechov si ceníte najviac a prečo?

„Určite všetky. Bez toho prvého by neboli ďalšie. Každý jeden úspech, či na Slovensku, v Česku alebo s reprezentáciou si nesmierne vážim.“

Od júla 2016 ste hráčom MFK Zemplín Michaloviec, ako ste v klube spokojný?

„Ja som tu osobne veľmi spokojný. V prvom rade chcem pomôcť mladším hráčom sa dostať ich čo najďalej. Troška im aj priblížiť ako to funguje vo vyššie a že musia na každom tréningu na sebe tvrdo pracovať.“

Ako hodnotíte súčasnú hru Michaloviec? Čo sa dá špeciálne vypichnúť a naopak, na čom by bolo treba ešte popracovať?

„V tomto budem veľmi stručný. Ja nie som na to aby som hodnotil, ale od toho aby som podával čo najlepšie výkony na ihriskách.“

Čo považujete za doterajší vrchol vašej kariéry? Kedy bolo najkrajšie a najlepšie futbalové obdobie a kedy naopak to horšie?

„Za moje najkrajšie obdobia patria určite tie, keď som vyhrával trofeje. A za najhoršie? Také som nemal. Boli to len skúsenosti, z ktorých som sa poučil a posunuli ma vpred.“

Ktorý zápas a gól ti najviac utkvel v pamäti?

„Momentálne taký nie je. Ale keď raz skončím s profesionálnym futbalom tak to bude určite ten posledný.“

Vo vašej naozaj bohatej a zaujímavej futbalovej kariére ste  hrával so stovkami futbalistov. Ktorí sú tí najznámejší?

„To máte pravdu, sú to fakt páni futbalisti. Bolo ich veľa, napríklad: Škrteľ, Hamšík, Kucka, Vittek, Kozáčik, Halenár, Ďurica, Repka, Horváth, Šebo. Nechcel by som na nikoho zabudnúť,  ale určite si vážim každého s kým som mal tu česť hrávať.“

Máte 8-ročného syna Denisa, ktorý hráva za Slovan Bratislava. Ako sa mu darí?

„Denisko je pre mňa najväčšou inspiráciou a motiváciou. Vidieť svoje jedine dieťa ako ho futbal, alebo hokej baví je pre mňa to najhlavnejšie. Športom sa baviť je základom úspechu. Ďalšie veci sú momentálne nepodstatne. Všetko príde a na všetko treba čas.“

Máte ešte nejaké futbalové ambície? Ak by sa naskytla zaujímavá ponuka, vedeli by ste si predstaviť opustiť rodný Zemplín?

„Moje futbalové ambície sú, že sa s futbalom chcem rozlúčiť doma Zemplíne. Tu som začal a tu chcem aj skončiť.“

Kto je podľa najväčším ašpirantom na prvenstvo vo Fortuna lige?

„Slovan, Žilina, Trnava a Michalovce (smiech).“

Venujete sa pri futbale ešte nejakej aktivite, resp. čo rád robíte vo voľnom čase?

„Najviac voľného času trávim so synom Denisom. A samozrejme človek musí pozerať na to, čo bude robiť, keď zavesí kopačky na klinec. Ja sa venujem financiám a podnikám v tom. Takže momentálne toho voľného času je menej, lebo chodím na rôzne školenia a semináre.“

Zdroj: sportinak.sk