Spolu s Jozefom Štafurom a Jaroslavom Pollákom vytvoril v závere 60. rokov legendárnu stredovú formáciu košického VSS. Svojimi kúskami bavili títo futbaloví „machri“ fanúšikov viac než desaťročie, v sezóne 1970/71 veľkou mierou prispeli k striebornej pozícii VSS vo federálnej lige. Po skončení hráčskej kariéry sa chopil trénerského remesla. Z očí futbalových priaznivcov sa vytratil pred desiatimi rokmi a odvtedy o ňom nie je veľa počuť. Reč je o Andrejovi Daňkovi, michalovskom rodákovi, ktorý sa v týchto dňoch dožíva vzácneho jubilea – sedemdesiatky.
Oddychuje na chalupe
Do úzadia sa stiahol po konci angažmánu v Starej Ľubovni v ročníku 2007/08, ktorá vtedy pôsobila dokonca v druhej lige. „Keď som dovŕšil dôchodcovský vek, tak som si povedal, že končím s trénovaním. Odovzdal som žezlo mladším trénerom. Odišiel som bez najmenších problémov. Na futbal som však nezanevrel, stále chodím na zápasy a hodnotím výkony mužstiev. Nie som veľký však kritik,“ rozhovoril sa Andrej Daňko, ktorý už vyše polstoročie žije v najväčšom východoslovenskom meste. „Bývam priamo v Košiciach, ale značnú časť roka trávim spoločne s manželkou na chalupe v dedinke Peder, ktorá sa nachádza blízko Moldavy nad Bodvou. Pred rokmi sme tam kúpili taký polorozpadnutý dom, ktorý sme dali dokopy. Tam oddychujeme, voľný čas si vypĺňame prácami v záhradke. Užívame si dôchodok.“
Na ich futbal sa dalo pozerať
Do Košíc ho osud zavial v roku 1967, keď prestúpil do tamojšieho VSS z materských Michaloviec. V žlto-modrom drese prežil najkrajšie futbalové roky, tam aj ukončil aktívnu kariéru. Mnohí priaznivci, predovšetkým tí skôr narodení, stále s údivom spomínajú zálohu Štafura – Daňko – Pollák, ktorá predvádzala krásny futbal. „V čase, keď som prichádzal do Košíc, formoval sa výborný tím VSS. Strojárenský podnik dosahoval výborné ekonomické výsledky, takže aj do futbalu púšťal dosť peňazí. Do klubu prichádzali mladí futbalisti z celého východu, okrem mňa napríklad aj Oťo Štafura, Jano Pivarník či Fero Hoholko. Jaro Pollák bol odchovancom klubu. Striedali sme staršiu generáciu a vytvorili skvelú partiu. Navyše nás viedol výborný tréner Štefan Jačiansky,“ spomína. So Štafurom a Pollákom si podľa jeho slov parádne sadli. „Každý z nás mal na ihrisku nejaké úlohy. Hrali sme spolu dlhé roky, takže sme postupom času sme sa na ihrisku videli už aj naslepo. Ľudia nám hovorili, a stále aj hovoria, že na náš futbal sa dalo pozerať. Človeka vždy poteší, keď to počuje.“ Je s nimi v kontakte aj teraz? „S Pollákom už nie. Keď odišiel do Sparty Praha, odmlčal sa a prestal ho zaujímať košický futbal. So Štafurom sa stretávame často, lebo chodíme hrávať zápasy za internacionálov VSS. Vždy som veľmi rád, keď sa vidíme, vždy pospomíname na staré časy a vďaka tomu aj starecky pookrejeme,“ zasmial sa.
Tri a pol roka v Kuvajte
Až na sezónu 1978/79, keď pôsobil v Dukle Banská Bystrica, celú svoju kariéru spojil s Košicami. Vo federálnej lige odohral dokopy 313 zápasov, v ktorých zaznamenal 59 gólov. Obliekol si na seba aj reprezentačný dres, päťkrát za juniorov, dva razy nastúpil aj za prvý tím. V októbri 1971 proti Walesu, v apríli 1972 proti Rakúsku. Kopačky na klinec zavesil v roku 1982 a presedlal sa na trénerskú dráhu. Začal pri košickej mládeži. „Nikdy som sa do trénerstva nehrnul, ale keďže z klubu odišlo niekoľko trénerov, tak ma presvedčili, aby som sa na to dal. Postupne som si urobil až najvyššiu licenciu. Nechcem hovoriť, že som bol úspešný tréner, ale vychoval som celý rad kvalitných futbalistov, s Humenným som získal Slovenský pohár. Niečo za mnou zostalo,“ hovorí Andrej Daňko, ktorý ešte trénoval aj vo Vranove nad Topľou, Prešove, Rimavskej Sobote, či košických celkoch Lokomotíva, Spoje, Barca a 1. FC. Okúsil aj zahraničie, a to dokonca exotický Kuvajt. „Strávil som tam tri a pol roka, vystriedal som tam dva kluby. Oslovili ma Janko Pivarník s Jožkom Móderom, Tak som sa to rozhodol vyskúšať. Okrem nich tam vtedy boli aj Andriš Ištók či Peťo Galis, známejší pod menom Dušan. V juhozápadnej Ázii sme teda vytvorili takú slovenskú enklávu,“ prezradil Morjo.
Ľudia na futbal zanevreli
Ako už rodený Zemplínčan spomenul, futbal naďalej pozorne sleduje. „Súčasný, s tým počas mojej hráčskej éry, sa nedá porovnávať. Jednak sa výrazne zmenili podmienky, starostlivosť o hráčov, stravovanie, lepšie zázemie je aj na štadiónoch. Myslím si, že v minulosti sa futbal hral viac pre oko diváka. Prepojenie medzi hráčmi a divákmi bolo úprimnejšie. Teraz chodia ľudia na futbal menej ako vtedy. Mám na mysli slovenský futbal. Viac na neho zanevreli. Ľudia majú iné problémy, hlavne mladí,“ skonštatoval. Aj kvalita najmasovejšej kolektívnej hry u nás išla nadol. „Talentovaní hráči hneď idú do zahraničia, čo im však neberiem, lebo idú za lepšími peniazmi. Ale nájdu sa aj výnimky, napríklad taká Žilina, kde sa s futbalom pracuje ozaj veľmi dobre. Takisto aj v Michalovciach. Vybudovali kvalitné zázemie, poctivo pracujú s mládežou.“ Pár rokov dozadu sa však s politikou materského klubu veľmi nestotožňoval. Nepozdávalo sa mu, že v mužstve hralo veľa legionárov. „Hovoril som si, že keď už nie sú talenty na východe, tak kde inde. Počas mojej trénerskej kariéry bolo v tomto regióne stále množstvo šikovných hráčov, od Prešova cez Humenné až po Kráľovský Chlmec. Teraz je už v michalovskom tíme oveľa viac odchovancov, čo ma teší. Počínanie MFK Zemplín v najvyššej súťaži sledujem a držím mu palce.“
Raz sa pohádal s Rezešom
Počas družného rozhovoru sme nemohli obísť ani tému aktuálneho stavu košického futbalu. V druhom najväčšom meste sa nehrá žiadna republiková súťaž. VSS zanikol, Lokomotíva svoje domáce duely hráva v Družstevnej pri Hornáde. „Keď som odchádzal z košického futbalu, tak jedným z dôvodov bol ten, že som nevidel žiadne napredovanie. Za éry Rezešovcov prichádzalo do vtedajšieho 1. FC veľa chlapcov z celkom iného prostredia, nie toho košického alebo východniarskeho. Získali sa tituly, hrala Liga majstrov, ale to podhubie klubu, teda mládežníci, odchovanci, Košičania, museli odchádzať do iných klubov. Dávali sa do futbalu obrovské peniaze, s ktorými sa však dalo vynaložiť aj inak. Kvôli tomu som sa raz pohádal aj so šéfom tigrov Rezešom, inak mojim osobným priateľom, ktorý mi povedal, že sa futbalu nerozumiem. Postupne to upadalo a podľa mňa bude ešte dlho trvať, kým sa futbal v Košiciach opäť dostane na výslnie,“ vyslovil svoj názor otec dvoch synov, ktorí sa v minulosti takisto venovali futbalu. „Obaja dokonca aj reprezentovali. Ondrej má 46 rokov, v minulosti ako kapitán doviedol 1. FC do prvej ligy. O štyri roky mladší Martin hral napríklad za Banskú Bystricu. Podobne ako ja si roztrhol achilovku, skúšal hrať ďalej, ale už to nebolo ono. Obaja teraz žijú v Nemecku.“
V rodisku takmer zablúdil
Ako sám tvrdí, futbal nikdy nehral pre peniaze, „ale pre moju spokojnosť. Zahral som si v reprezentácii, vďaka tomuto športu som precestoval celý svet. Od Nového Zélandu až po Severnú Ameriku. Od zväzu som dostal vysoké vyznamenanie, získal som veľa kamarátov. Lopta bola moja najväčšia priateľka,“ zasmial sa. S internacionálmi VSS cestuje po Slovensku, avšak kopačky si už neobúva. Počas priateľských zápasov ich podporuje len spoza autovej čiary. „Som po ťažkých operáciách oboch achiloviek, jednu mi operovali dokonca dvakrát. Preto už vôbec nešportujem.“ Nedávno so starými pánmi zavítal aj do rodného mesta, kde postretával množstvo kamarátov z minulosti, s ktorými sa dlhšie nevidel. „Do Michaloviec chodím pravidelne. Mám tam pochovaných oboch rodičov, žije tam môj brat aj veľa známych. Mesto sa však veľmi zmenilo a rozrástlo,“ hovorí. Pred časom sa mu prihodilo, že tam skoro zablúdil. „Išiel do Vinného a zrazu som nevedel, kadiaľ mám ísť. Bolo to neďaleko miesta, kde niekedy stál pivovar. Pritom len o pár ulíc ďalej som niekedy býval. Michalovce ozaj rastú do krásy. Vnímam aj to, ako sa tam darí okrem futbalu aj hokeju či ženskej hádzanej,“ zakončil debatu bývalý výborný stredopoliar.
VIZITKA ANDREJA DAŇKA
Narodený: 26. mája 1948 v Michalovciach Prezývka: Morjo Hráčska kariéra: Zemplín Michalovce, VSS Košice, Dukla Banská Bystrica, ZŤS Košice Hráčske úspechy: s Košicami dvojnásobný víťaz Slovenského pohára v rokoch 1973 a 1980 Reprezentácia: muži ČSSR 2 zápasy/0 gólov Trénerská kariéra: ZŤS Košice, Bukóza Vranov nad Topľou, Chemlon Humenné, Tatran Prešov, Lokomotíva Košice, Spoje Košice, Barca, Rimavská Sobota, Kuvajt, 1. FC Košice, Cementár Turňa nad Bodvou, Stará Ľubovňa Trénerské úspechy: s Humenným víťaz Slovenského pohára v roku 1996
AKO SA Z ONĎA STAL MORJO
Keď v roku 1967 prichádzal Andrej Daňko do Košíc, všetci ho volali Onďo. V metropole východu však rýchlo o túto prezývku prišiel. Stal sa z neho Morjo... „Ako chlapec z Michaloviec som zvykol rozprávať východniarskym nárečím. Raz po zranení som mal ísť hrať za juniorský tím, aby som sa rozohral. Bola to nižšia súťaž, tuším sme mali nastúpiť v Krompachoch. Ja som to však odmietol. Trénerom som odvetil, že radšej idem domov do Michaloviec a potom sa pôjdem okúpať na morjo. Tak totiž všetci nazývali Zemplínsku šíravu. Hneď mi takto začal hovoriť náš masér, už nebohý Karči Safko. Odvtedy som Morjo,“ s úsmevom spomínal na to, ako mu prischla táto prezývka.
Zdroj: MY Zemplínske noviny
Foto: Michal Oros
