Rozhovor s trénerom tímu Františkom Strakom.

Svoju misiu doviedol do úspešného konca. Príbeh Františka Straku, to, ako pozdvihol zdecimované Michalovce a priviedol ich k záchrane, patrí bezpochyby k highlightom skončenej sezóny Niké ligy. Keď bolo po všetko, opäť raz prejavil svoju charizmu. Hovoril precítene, hlboké myšlienky striedal s úsmevnými bonmotmi. Nemohla chýbať ani zmienka o jeho povestnom tataráčku.

Michalovce zvládli baráž a zostávajú v najvyššej súťaži. Čo momentálne prežívate?

„Som rád, že sme to dotiahli do úspešného konca. Bolo to nesmierne dôležité. Petržalka má veľmi dobre poskladaný mančaft, rýchlostný, ktorý hrá nepríjemný a náročný futbal. V budúcej sezóne bude hrať stopercentne opäť prím v druhej lige a prial by som jej, aby sa dostala do najvyššej súťaže.“

Po prehre 1:2 v úvodnom zápase ste naklonili misky váh na svoju stranu zásluhou výhry 2:0 v odvete. Ako ste videli tento duel?

„Prvý polčas bol z našej strany veľmi dobrý. Chceli sme byť dominantní na lopte, v správny moment pressovať a nútiť hráčov Petržalky k chybám. Naším zámerom bolo vytvárať si nábehové situácie, to, čo hrali oni v prvom zápase proti nám. Boli sme aktívni v krídelných priestoroch a vytvárali si šance. K tomu, samozrejme, patrí aj šťastie, ktoré sme v prvom zápase nemali. Zahodili sme aj penaltu, súper ukázal efektivitu, zatiaľ čo my nie. V odvete sa to otočilo a dokázali sme dať dva góly. Emócie, ktoré tam boli, k tomu patria, išlo o všetko. Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí sa na tom podieľali. Keď som do tohto klubu prichádzal, boli sme totálne na dne. Všetci nado mnou lámali palicu, čo tu vôbec robím. Keď si však niečo vezmem do hlavy, tak sa snažím z toho vydolovať maximum. Kompliment patrí aj hráčom, tí sú najdôležitejší. Rád by som vyzdvihol jedno meno, a to Igor Žofčák. Ak by tu nebol, tak by som asi neprišiel. Poznáme sa, či už zo Sparty Praha, alebo Slovana, viem, aký je to typ hráča. Bol mojou predĺženou rukou so všetkým, čo k tomu patrí. Takisto realizačný tím, ktorý tu už bol, je ‚pecka‘ a neskutočným spôsobom sme si spolu sadli. Pracovali sme na detailoch, ako to zlepšiť a posunúť aj po taktickej a mentálnej stránke, ktorá je veľmi dôležitá.“

Bola táto záchranárska misia jedna z najťažších, akú ste vo svojej kariére absolvovali?

„Dá sa povedať, že áno, hoci v takýchto situáciách som už niekoľkokrát bol. Som asi typ, ktorý to miluje a potrebuje adrenalín, keď ste na hrane a rozhoduje sa o bytí alebo nebytí. Dokázal som to s celkami v nemeckej Bundeslige i iných ligách. V Egypte som mužstvo posunul dokonca na pohárové priečky, v Libanone do Ázijského pohára. Takže je to zrejme môj štýl práce.“

Dodržali ste to, čo ste na začiatku vedeniu klubu sľúbili. Čo to pre vás znamená?

„Viete, aké je to ťažké? Ak niečo sľúbite a nevyšlo by to, tak sa hneď začnú ozývať rôzne hlasy a indície. Som hrdý na to, že sme to dokázali.“

Aj samotní hráči tvrdia, že bez vás by záchrana neprišla. Ako vnímate tieto slová?

„Som rád, že to hráči tak vnímajú a majú voči mne dôveru. To je základ číslo jeden. Myslím si, že najdôležitejšia je ľudská stránka, vedieť chlapcov pochopiť. Nie je to len o tom, že na nich kričíte, ale ak sa do takýchto situácií dostanú, je potrebné ich z toho bahna zdvihnúť nahor. Neviete si predstaviť, aké je to ťažké, aby vám pritom verili. Keby som nemal gro tohto mužstva, tak možno by prišla aj facka (vypadnutie, pozn. red.), ktorá na konci bola možná. O tom, že sme zostali v lige, rozhodovali maličkosti. Práve tie prispievajú k tomu, aby sa diali veľké veci. To je moja podstata. Snažiť sa vliať hráčom do žíl novú krv. Ak v klube zostanem, tak ich absolútne nenechám na pokoji. Oni to vedia, že to bude veľmi bolieť, ak Franz ostane. Budeme o tom hovoriť s prezídiom klubu.“

Šéf klubu po vašom príchode povedal, že si vie predstaviť, aby ste pokračovali ďalej.

„Pozrite sa, keď som sem prišiel, bolo úplne fenomenálne, ako ma prijali. Prišiel pán primátor, naliali mi 52-ku, ktorá sa u nás v Čechách veľmi nepije. Keď som si to šupol do seba, hneď mi vyliezli oči a vravel si: Ježišmária, čo to je… Viete, čo je na tom úžasné? To, ako sa ku mne chovali, a akým spôsobom mi prejavovali vieru, čo ma napĺňalo. Keby tí ľudia boli ku mne arogantní, tak by to asi nefungovalo. Potrebujem dôveru a priestor, je to o práci, ktorú človek robí, nielen o výhrach. Mali sme úžasnú sériu, počas ktorej sme v lige 7 zápasov neprehrali a bolo tu 800 divákov. Keď si to porovnáme s tým, akú atmosféru mala Petržalka v úvodnom barážovom zápase… Som rád, že ľudia pred odvetou pochopili, že potrebujeme zázemie a fanúšikovskú podporu. To vám dáva vieru v záchranu a aby tu liga zostala. Je to super pocit.“

Ak v Michalovciach zostanete, budete požadovať posilnenie kádra?

„To odo mňa teraz nechcite, ešte sme na túto tému, či zostanem, alebo nie, vôbec nehovorili. Ani som to doteraz nechcel. Ak by som si robil nejaké plány a nakoniec by sme vypadli, na čo by to bolo? Teraz uvidíme, čo sa bude ďalej diať. Dáme si tataráček, nejaké pivečko, trocha uvoľníme atmosféru a o všetkom sa porozprávame (úsmev).“

Takže vás povestný tataráček sa bude opäť konať?

„Bude, bude, nebojte sa. Franz ho urobí a rád.“

Beriete splnenie misie s Michalovcami ako predčasný darček k blížiacim sa 66. narodeninám?

„Odkiaľ viete, že budem mať narodeniny? To ma zaujíma. Je to len nejaké číslo, nie? Ale do prčic, letí to! Je to tak, v utorok mám narodeniny. Teším sa najmä na moju rodinu, predovšetkým na moju pani, a na to, že budeme opäť spolu, pretože je sama doma. Tiež s nami neskutočným spôsobom trpela. Spolu to oslávime.“

Zdroj: Šport.sk (Daniel Dedina - foto: Róbert Andrejov)