Denník Šport priniesol zaujímavý rozhovor s trénerom Strakom.

Bol skvelý hráč, reprezentant, je výborný tréner, má za sebou zaujímavé a úspešné angažmány po celom svete a je aj perfektný respondent na debatu. Do odpovedí nedáva o nič menšie emócie ako pred lavičkou pri pokynoch pre hráčov. V Michalovciach sa mu podaril husársky kúsok. Po 20. kole mali Zemplínčania na svojom konte iba šesť bodov a čakali na prvé víťazstvo. V nasledujúcich dvanástich kolách nazbierali ďalších 21 bodov! Na Zemplíne v uplynulých dňoch nebolo populárnejšej persóny. Stal sa miláčikom ľudí a veľký rešpekt si získal u hráčov. Právom si zalietal na nad ich hlavami po úspešne zvládnutej baráži s druholigovou Petržalkou (1:2 v, 2:0 d), ktorá znamenala záchranu klubu medzi elitou. So 66-ročným trénerom Františkom „Franzom“ Strakom sme sa vrátili k uplynulým hektickým týždňom.

Keď sa vám prvý raz ozvali Michalovčania, mali ste vôbec prehľad, v akom stave sa nachádza mužstvo?

„Bol som v kontakte s kamarátom Mikim Pavlíkom, takže o tíme som vedel celkom dosť. Navrhol mi, či by som si vedel predstaviť pôsobenie v Michalovciach, ak by sa niečo dialo. Zareagoval som, že hovoriť sa dá o všetkom. Potom mi zavolal spolumajiteľ klubu Ján Sabol a riešili sme situáciu, ktorá bola šialená, katastrofálna - 20 zápasov bez víťazstva. Spýtal sa ma, či by som pomohol. Povedal som, prečo nie? Najmä som v tom čase nemal žiadnu ponuku na stole. Rozprával som sa s mojou pani, ktorá mala jasný názor: Franzi, ty to potrebuješ, to je tvoj život, ty potrebuješ ísť na ihrisko…“

Máte za sebou niekoľko úspešných záchranárskych misií. Prišli ste už niekedy k mužstvu, ktoré bolo v takom marazme ako Michalovce?

„Nie. Raz sa mi nepodarila záchrana, čo ma veľmi mrzelo. Keď sa mi končil angažmán v Austrálii, tak sa mi ozvali z poľského tímu Arka Gdyňa. Lenže ja som bol na druhom konci sveta. Nemohol som sa iba zobrať a prísť. Kým sa všetko podarilo zrealizovať, stratil som týždeň. Bolo to náročné a komplikované. Vtedy som prišiel neskoro. To som už vedel, že to nebude ono. Aj to mi však niečo dalo. Zo zlých vecí som sa poučil. Ďalšie záchranárske misie už boli úspešné. Nechcem teraz tvrdiť, že som expert len na záchranu. Ako jediný som dostal Spartu do skupinovej fázy Ligy majstrov. Dokázal som s ňou vyhrať Český pohár. To isté sa mi podarilo s Teplicami. Dokázal som mužstvo dostať z predposledného miesta na pohárové priečky. Straka teda nie je len záchranca. Momentálne však dostávam prácu v kluboch, ktoré potrebujú výpomoc. Doma ma učili, že ak niekto potrebuje pomoc, tak pokiaľ môžem, mám mu pomôcť. Prišiel som do Michaloviec a situácia nebola dobrá. Vedel som do čoho idem. Hoci záchrana nie je len o koučovi, jeho príchod znamená impulz pre mužstvo, dostáva ho na novú štartovaciu čiaru, vleje mu novú krv, sebavedomie. Je to aj otázka psychiky a mentálneho nastavenia. Myslím si, že toto ovládam. Je to moja parketa.“

Spolumajiteľovi klubu Jánovi Sabolovi imponovalo to, že ste mu povedali: Zachránime to!

„Keď som prišiel do Michaloviec, stretli sme sa v hoteli. Boli tam aj primátor a viceprimátor Michaloviec. Pamätám si, ako som im povedal, že to zachránim. Myslel som to smrteľne vážne. Nechcem byť v pozícii, že niečo hulákam do sveta a potom sa stiahnem, že čo som to povedal. Nie, ja som si za tým stál. Viete, aké je ťažké niečo také sľúbiť? Som preto nesmierne šťastný, že to vyšlo.“

Hráči tvrdili, že bez vás by sa záchrana nekonala. Čo vy na to?

„Som rád, že to takto vnímajú a že ku mne majú dôveru. To je základ číslo jedna.“

Z čoho pramenilo to vaše suverénne sebavedomé vyjadrenie? Mužstvo nevyhralo 20 kôl, hráči mali v hlavách mentálne nastavenie na úrovni batoľaťa. Až na Igora Žofčáka ste nikoho nepoznali…

„Môžem sa vás niečo opýtať? Myslíte si, že som nejaký nováčik?”

Nie, to si v žiadnom prípade nemyslíme, len sami ste povedali, že do takého marazmu ste ešte v kariére neprišli.

„To sú tie skúsenosti z rôznych adries, ktoré človek zažil na vlastnej koži a čerpá z nich. Vždy je dôležité vedieť rozpoznať, kde to vziať za ten správny koniec. Keď som sem prišiel, dostal som päťdesiatdvojku na stôl. Kopol som ju do seba, vyzeral som ako ‚budulínek‘, ktorému vyliezli oči. Tí ľudia ma však dostali tým, že boli neskutočným spôsobom úprimní. Na nič sa nehrali. Vycítil som, že som ich posledná nádej a to vás obrovským spôsobom zaväzuje, ale zároveň i napĺňa. To je tá dôvera. A ja ju potrebujem. Ak ju mám, tak urobím maximum. A nezabudnite na jednu vec, ktorú som vyhlásil. Ak to nepôjde cez nadstavbu o záchranu, tak to zvládneme cez baráž! To boli moje slová, žiadna fráza, žiadne pochybovanie, ale tvrdá realita. Stať sa mohlo všetko. My sme v závere dva zápasy nezvládli. Najmä ten v poslednom kole Niké ligy v Košiciach (0:2). Mali sme trojbodový náskok. Neskutočne ma mrzelo, že sa nám nepodarilo zrealizovať túto čerešničku na torte. Znova som videl, že budem musieť zapracovať na mentálnej stránke, koučingu, opäť povzbudiť chlapcov, aby si verili a nepochybovali o sebe. V prvom barážovom zápase to nevyšlo, no odveta bola v našej réžii.“

V krátkom čase ste si neuveriteľne sadli všetci v realizačnom tíme, čo bolo asi tiež dôležité.

„To by som chcel vyzdvihnúť. Neskutočným spôsobom si to vážim. Jokiho Ferenca poznám veľmi dobre z Trenčína, kde trénoval brankárov. Paťa Durkáča som nepoznal, nikdy som ho nevidel. Rovnako kondičného trénera Gabiho Csörgöa. Sú to chlapci, ktorých prácu som nepoznal, no ľudsky sme si neuveriteľne sadli. Roman Berta je už ako môj brat. Toho poznám už toľko rokov a toľko sme toho spolu preskákali, že pri mojom angažovaní som si dal podmienku, že príde ku mne. Som veľmi rád, že to tak fungovalo. Chlapcom musím vzdať kompliment, lebo medzi nami vládla skvelá symbióza. Celé noci sme spolu prebdeli a špekulovali, čo urobiť, nastaviť a vylepšiť. Chlapcom veľmi pekne ďakujem.“

Do prvoligových Michaloviec ste prišli ako druhý český tréner v klube a druhý František. Šturma priviedol klub medzi elitu a pred vami bola výzva, aby ste mužstvo z ligy nevyprevadili. Túto kacírsku myšlienku ste v našom rozhovore už vtedy hneď zavrhli.

„Áno, povedal som, že pevne verím, že sa tak nestane. Presvedčenie je obrovská sila, motivácia, dôvera. To všetko sú základné princípy, ktoré človek v sebe musí mať a zároveň ich preniesť na ostatných. Ja som dokázal nimi nielen prebudiť, ale aj nakaziť spiacu Ruženku, ktorá tu bola. Takže ďakujem patrí i hráčom, zvlášť jednému.“

Igorovi Žofčákovi?

„Áno. Keby tu nebol, tak by som asi neprišiel. Musím mu zložiť veľký kompliment. Poznal som ho zo Sparty, pracovali sme spolu v Slovane. Poznal som ho teda veľmi dobre. Vedel som, čo je to za človeka. Viem, že v Michalovciach je zemplínsky Boh. Má tu obrovské renomé. Igor ukázal správny smer. Bol moja ozajstná predĺžená ruka. Akurát si vravím jednu vec, ktorú som celkom nepochopil, keď som analyzoval predchádzajúce zápasy. Prečo v nich Igor nehral, respektíve naskakoval do nich iba na približne dvadsať minút? Prečo nedostal viac príležitosti a väčšiu zodpovednosť ísť do zápasov ako vodca? V jeho prípade sme stavili na správnu kartu.“

Po vašom angažovaní sme uverejnili komentár Strakova Route 66, v ktorom sme uviedli, že tri dni po skončení baráže oslávite 66. narodeniny a že bude zaujímavé sledovať, aký koniec náročnej záchranárskej cesty vyústi k vašim narodeninám. Buď vám bude k sviatku blahoželať polovica Michaloviec, čo by bol výsledok vydarenej koncovky sezóny, alebo v pochmúrnej nálade nebude mať nikto chuť a náladu na gratulácie… Vašu michalovskú misiu sme parafrázovali s ikonickou matkou ciest v USA, vaša osobná Route 66 sa práve vtedy začala.

„Tak to ste super vystihli. Trochu by som ju pozmenil. Nie Strakova Route 66, ale Franz Route 66. To sa mu ľúbi viac.“

Aká bola oslava?

„Príjemná, fajn. Boli sme v jednom michalovskom podniku, do ktorého som pozval pár hostí. Pohostil som ich a nechýbal ani povestný tataráčik, ktorý som podával. Hráči tam však neboli, lebo hneď po zápase sa rozpŕchli domov.“

Bol čas aj na debatu o vašej budúcnosti?

„Áno. Viem, že plynú určité rokovania a ja už len čakám na nejakú spätnú väzbu, akým smerom to pôjde.“

Počuli sme, že v hre je aj Omán. Je to pravda?

„Nie, Omán nie je v hre. Plynú však rokovania s národným tímom Gambie. V hre sú ešte dva kluby, jeden z nich je z Nemecka, ale konkrétnejšie sa k tejto téme nechcem vyjadrovať.“

Potešil vás zvlášť nejaký darček?

„Darčekov bolo veľmi veľa. Naozaj super, bomba. Som za ne veľmi vďačný. Letel som z Košíc do Prahy so svojou 20-kilogramovou batožinou. Na darčeky by som potreboval ešte ďalšie dva kufre. S odľahčením môžem povedať, že toľko päťdesiatdvojek som už dávno neochutnal, tak som aj rád, že som mohol prísť domov…“

Keď sme pozerali sociálne siete, naozaj vám k záchrane i následným narodeninám blahoželala polovica Michaloviec…

„Neskutočné, koľko mám gratulácií. Hoci zo začiatku nám možno veľmi nikto neveril, som rád, že nakoniec ľudia za nami stáli.“

Čo na to manželka?

„Moja pani to prežíva minimálne ako ja, možno ešte horšie. Stále som jej musel odovzdávať informácie, kde vysielajú zápas. Neraz nemohla nájsť správnu aplikáciu. Keď som jej vysvetľoval, že toto urobíš tak a tak… Hneď nasledovala reakcia, mne to nejde! Bola z toho hotová, nervózna, normálne na červenú kartu. Všade, kde som bol, bola so mnou, ako moja druhá polovica tela. Vďaka nej som taký, aký som. Sme neskutoční fanúšikovia zvierat. Milujeme ich. Máme psíkov, ktoré sú naše zlatíčka. Stále sme mali dvoch-troch. Teraz máme jedného Parson Russell teriéra. Zobrali sme si ho z útulku. Volá sa Lukášek, my ho voláme Lucky boy. Predtým sme mali dobermany, dalmatíncov, ritgebacky.“

Ozaj, zavítala manželka do Michaloviec?

„Nie, pretože momentálne jej zdravíčko nie je také, aké by sme si priali. Všetko sme teda riešili cez telefón, skype. Zápasy videla v televízii, alebo iba sedela pred počítačom a trpela pri onlajnoch. ‚Otvorila som si fľašu vínka, každú minútu som sledovala vývoj. Napísali iba šanca a teraz dve minúty nič, Franzi. Aká šanca? Pre ktoré mužstvo? Ako dopadla? Nič som nevedala, Franzi. Len som čakala. Bol to strašný nervák,’ zvestovala mi po zápase.“

Enzo Arevalo na hrote zahodil v Košiciach dve tutovky, to isté platilo v prvom barážovom stretnutí. V michalovskej odvete ste ho dali na ľavé krídlo a na hrot išiel prekvapujúco z lavičky Adekunle. Majstrovský ťah, lebo Arevalo sa prebral a dvomi gólmi rozhodol zápas. Taký ste mali plán?

„To je moment, ktorý mňa, ale i trénerský štáb robí silným. Niekto niečo nadnesie a vy túto myšlienku máte v hlave. Vedel som presne, čo urobím. V Bratislave mi chýbali oveľa väčší zápal, dôraz, koncentrácia, vôľa, doslova nasra… Priznávam, niektorí hráči ma vtedy sklamali. Enzovi som povedal, že veľmi premýšľa a komplikuje si situáciu pri zakončení. Až príliš chcel. Enzo má uruguajskú povahu a ja ju mám veľmi rád. Rovnako argentínsku. Človek s nimi musí vedieť správne hovoriť, aby sa to veľmi nedotklo ich ega. Keď mu dáte dôveru, urobí maximum, ide do roztrhania! Bol to správny ťah. Adekunle bol na hrote nepríjemný, hrýzol, samá ruka, samá noha… Neviete, z ktorej strany v súboji ho uvidíte. Niekedy to ani on sám nevie… Bol perfektný.“

Môžete si teda s pokojným svedomím odškrtnúť ďalšiu úspešnú záchranu. Aký mala ohlas v Česku?

„Poviem to takto. Stali sme sa majstrami sveta v hokeji a keď ste si otvorili noviny, tak ste v nich videli hokejky a Franza Straku. Bez nejakého chválenia sa. Taká bola realita. Dokonca, keď sme doma zdolali Zlaté Moravce, tak v pražskej aréne počas hokeja hlásili náš výsledok. Tím Franza Straku zdolal Zlaté Moravce 3:0! Chápete to?! To je niečo neuveriteľné, úžasné, akým spôsobom to ľudia vnímajú! Teším sa, že som mohol pomôcť klubu a taktiež, že som potešil tých, čo mi verili. Dostal som neskutočné množstvo, stovky, správ. Chcem sa za to veľmi pekne poďakovať. To neboli len ľudia od nás, ale i od vás, ktorých som vôbec nepoznal a neviem, ako sa na mňa nakontaktovali. Som veľmi hrdý, že som dokázal misiu dotiahnuť do konca. Viete si vôbec predstaviť, že nevyhráte 21 zápasov v sérii?! Viete, čo to je? Viete, ako sa pracuje s takými ľuďmi? Je to asi môj osud. Som veriaci človek a pre mňa to je… Prepáčte, premohli ma emócie… Všetci vravia, teraz je tá chvíľa, tréner. Teraz ich musíš dať dokopy a nabiť ich energiou. Ale nikto sa nespýta, a kto nám dá trénera dokopy, kto nám ho nabije energiou? Čumením na štyri steny v byte to ide veľmi ťažko. Šťastie, že máme jednoduché spojenie s celým svetom. Sadnem za počítač a som spolu s manželkou i s najbližšími, deťmi, vnúčatami. Práve to ma napĺňa, to je zmysel života, to je tá energia. Aj hráčom prízvukujem, že rodina je najlepší mentálny kouč!“

Zaujali nás veci, ktoré ste zaviedli. Po každom zápase ste išli za hráčmi na ihrisko, postavili ste ich do kruhu a v jeho strede ste mali prejav. Zaviedli ste krátke predzápasové sústredenia na Zemplínskej šírave. Zobrali ste hráčov na hokejový zápas Michalovce - Poprad. Afričania doteraz nechápu, čo videli na ľade a akú atmosféru zažili v aréne. Boli to detaily, ktoré dotvárali celok?

„Najlepšie by bolo spýtať sa hráčov. Oni musia mať vo mňa obrovskú dôveru, lebo ja im dodávam silu. Pred zápasom som im stále vravel jednu vec. Posielam vám svoju energiu a ďalšiu musíte čerpať z tribún. Jednoducho, musia cítiť, že všetci s fanúšikmi sú jedna família. Základ štátu je rodina a my sme boli taká rodina v Michalovciach. Keď som videl, akým spôsobom funguje hokej, tak ma to totálne dostalo. Veď mi tu máme chlapcov, ktorí pomýšľali na titul! Máme tu dievčatá, fenomenálne hádzanárky. A taktiež je tu futbal, ktorý zomiera… Vybavili sme teda návštevu hokeja, aby ľudia videli, že sa tu niečo deje, že sú tu aj kopačky. Chceli sme Michalovčanom ukázať: V poriadku, ale sú to aj futbalisti a tiež chceme pozdvihnúť tento šport v meste. Sústredenie je istá forma upevnenia tímu. Byť spolu, porozprávať sa, dať si kávičku. Sledovali sme majstrovstvá sveta v hokeji. Trochu sme sa naťahovali, lebo som vravel, že hráme. Ako tréner? Veď hrajú Nemci… Ja im na to: Veď vravím, že hráme.“

Asi nemali dobre zmapované vaše prepojenie na Nemecko.

„Asi vedeli, len sme sa naťahovali. Som síce Čech, ale mám nemecké štátne občianstvo. Rovnako moja manželka. Vlastne, všetci máme nemecké občianstvo. Aj syn František a dcéra Terezka, ktorá sa narodila v Nemecku a momentálne žije v USA. Keď som ešte za komunistov odchádzal v roku 1988 zo Sparty do Mönchengladbachu, tak sa nás spýtali, či by sme sa chceli stať nemeckými občanmi. Okamžite sme súhlasili. Nevedeli sme totiž, čo sa u nás bude diať. Dlhé roky som hral a žil v Nemecku, väzby pretrvávajú.“

Ako ste prežívali hokejové finále?

„Vystrájal som s Romanom Bertom ako malý chlapec. Celá bytovka bola hore. Mal som obrovskú radosť, že to chlapcom vyšlo pred domácim publikom. To je niečo fenomenálne.“

KELEMENOVI ODPUSTIL, NADŠENÝ JE Z BARDEJOVA, KOSTOLÍKA, GERLACHOVA

Počas záchranárskych prác nebolo veľa času na oddych a spoznávanie krás východného Slovenska. No nejaká príležitosť sa predsa len naskytla cez Veľkonočné sviatky. Asistent Roman Berta okamžite zabezpečil českému kolegovi program. Navštívili mestskú pamiatkovú rezerváciu v Bardejove, ktorá je zapísana v zozname UNESCO, v neďalekom Hervartove navštívili, ďalšiu pamiatku UNESCO, najstarší a najzachovalejší drevený kostolík na Slovensku sv. Františka z Assisi z 15. storočia. Vyskúšali si jazdu v terénnych autách na blízku rozhľadňu, a keď už boli v okolí Bardejova, nemohli vynechať štvrtoligový duel Gerlachov - Lokomotíva Košice (0:3). Práve Gerlachov totiž uvoľnil trénera Romana Bertu do Michaloviec, ktorého si František Straka vyžiadal ako asistenta. Keď domáci zbadali, kto zavítal na stretnutie a zdupľoval to aj hlásateľ na zápase, išli sa rozdať a bývalého reprezentanta obskakovali až do samého konca. „V Bardejove som nikdy nebol. Teraz som bol nadšený z tohto mesta. Išiel som do kostola sv. Egídia a mne stáli chlpy na tele. Drevený kostolík, to je niečo tak úchvatné. Stojí tam 500 rokov a postavili ho bez jediného klinca. Diváci i funkcionári v Gerlachove boli úžasní. Nesmierne som si užíval super atmosféru na zápase. Všetci boli veľmi milí a neskutočne nám fandili. Niektorí chodili aj priamo na zápasy do Michaloviec. Fantázia. Ďalšia nádhera je Zemplínska šírava. Ideálne miesto na predzápasové sústredenie. Navštívili sme jazero Vinné. Dali sme si pri ňom schôdzku s bývalým brankárom Mariánom Kelemenom, ktorý tam býva. Poznám ho veľmi dobre z Poľska. Keď sme zostupovali s Arkou Gdyňa, tak sme sa v poslednom kole predstavili na ihrisku Slask Vroclav. Prehrali sme 0:5 a Marián nám dal v závere zápasu piaty gól z penalty. Teraz sme na to pospomínali, pričom Marián sa ma spýtal, či som mu odpustil ten gól. Jasné, že som ti odpustil, vôbec som sa nehneval, ale teraz zaplatíš kávu… Hovoril som si jednu vec, nad ktorou by sa v Michalovciach mohli zamyslieť. Je tu jeden skúsený borec, frajer, ktorý sa dohovorí niekoľkými jazykmi. Prečo nepracuje pre klub? To je iba tak na zamyslenie,“ podotkol český kouč.

Zdroj: denník Šport

Foto: Róbert Andrejov